ORAVA. Začalo sa to atentátom. Na zastávke na Medvedzí sme čakali na autobus do Liptovského Mikuláša. Bolo 15. 5. 2024 15.00 h a zo SME mi prišla horúca správa, že na premiéra v Handlovej spáchali atentát. Tak sa nám to pekne začína, pomyslel som si.
Premiér, našťastie, prežil a na nás sa tiež začalo lepiť a usmievať šťastie. Napriek počiatočnému meškaniu autobusu a rýchlika Tatran v Ružomberku sme do Košíc dorazili načas a stihli sme tak prestup na osobák do Michaloviec, na ktorý sme mali deväť minút.
Do Stakčína sme prišli na vlakovú stanicu náhradným autobusom, pretože vlaky do Stakčína momentálne pre výluku nejazdia, pár minút pred 22.00 h, potme. Ja, Tony a Milan sme zvolili prírodný nocľah pod čerešňou na školskom dvore, Jano a Mišo si vybrali komfort pod strechou v hoteli Armales.
Najdlhšia etapa
Na druhý deň ráno sme sa o 6.15 h všetci piati dobrodruhovia stretli na autobusovej zastávke pri tanku oslobodzovacej Červenej armády, aby sme sa autobusom presunuli do Uble pred reštauráciu Ubľanka, kde sme 16. 5. 2024 o 7.15 h plní síl a energie vyrazili na našu dobrú cestu.
Plán bol pre mňa jasný, do 14 dní doraziť cez Kremenec po slovensko-poľskom pohraničí až na Útulňu pod Magurkou. A tak sme sa rozbehli. Prvá čerpacia a občerstvovacia stanica v Uličskom Krivom sklamala, krčma aj obchod boli zavreté. Zachránil nás pán, ktorý zavolal krčmárovi, že pred jeho krčmou v altánku sa zložili piati smädní pútnici. Boli sme mu za to veľmi vďační, pretože páliace slniečko nás už statočne vysušilo.
Neriešte len kapacitu batérie a nekupujte v reťazcoch, radí odborník na elektrobicykle Čítajte V Zboji sme nezastavovali. Boli sme už občerstvení a obchod nám aj tak pred nosom zavreli. Energiu sme doplnili v reštaurácii Kremenec v Novej Sedlici. Dosýta sme sa najedli a opäť zahasili smäd. Tu sme sa rozdelili na dve skupiny. Ja s Janom sme sa vybrali po zelenej do sedla Čierťaž a Tony, Milan a Mišo išli rovno na Kremenec po červenej. Nám s Janom sa totiž na Kremenec nechcelo trepať s viac ak 20-kilovými batohmi. Tie sme si v sedle odložili pod strom a naľahko sme sa po hrebeni po červenej vybrali chalanom naproti.
Na Kremenci sme dosiahli prvý hlavný cieľ prvého dňa aj celého prechodu – hraničný kameň na slovensko-poľsko-ukrajinskom pomedzí. Hlavy sme ten deň sklonili v Útulni pod Čierťažou, kde sme z posledných síl dorazili až potme. Zdolali sme prvých 45 dobrokilometrov. Bola to najdlhšia etapa nášho prechodu.
Verný batoh začal pichať
Ďalší deň bola cieľom putovania Balnica. Budova stanice Biečšadskej lesnej železnice na poľskej strane Bukovských vrchov (Bieszczady), neďaleko slovenského Osadného, ktorá je prerobená na turistickú chatu. Počasie opäť prialo, a tak sme si mohli naplno vychutnávať nádherné scenérie bukových Bukovských vrchov.
V Ruskom sedle na mňa doľahla únava z prvého dňa (prvá a posledná kríza tohto prechodu) a k tomu sa pridal aj technický problém. Môj verný batoh, s ktorým som už nachodil tisíce kilometrov, do mňa začal pichať. Na chrbte si totiž predrali cestu von oba konce výstužného drôtu a žiadnym spôsobom ich už nešlo dostať naspäť na pôvodné miesto.
Rozhodol som sa preto záverečnú časť dňa prejsť do Balnice po asfaltovej zvážnici cez Roztoki Górne. Nebola to kratšia trasa, ale mala oveľa miernejší profil. Chalani pokračovali ďalej po hrebeni po červenej. Oboma cestami nás chytil prvý krátky mierny dážď. Do Balnice som dorazil prvý a ako prvý som tiež uvidel Zubra v plechovke (pivo Zubr).
Chatár Wojciech mi poskytol vhodné náradie, a tak som mohol pichajúce konce drôtu vhodne skrátiť a môj technický problém bol tým úspešne a úplne vyriešený. Chalani dorazili za mnou asi po 1,5 hodine.
Spolu sme už potom všetci piati uvideli ďalších Zubrov v plechovke a zahasili sme si nimi smäd po druhom dni (okrem Milana, ten hasil smäd malinovkou a minerálkou). Chatár nás pohostil vynikajúcou polievkou a prenocovali sme v jeho útulnej chate. V nohách sme mali oddychových 32 dobrokilometrov.
Splnený sen
Tretí deň sa začal hmlisto. Už po pár kilometroch sa nám ale splnilo to, v čo sme na začiatku všetci tajne dúfali. Uvideli sme ich medzi bukmi dvoch a už nie v plechovke. Uvideli sme zubra lesného, najväčšieho voľne žijúceho živočícha na území Slovenska.
Dobrokilometre s Katkou a Danielom
Benefičný projekt DOBROkilometre s Katkou a Danielom vyvrcholil 31. mája v kultúrnom dome vo Vavrečke benefičným koncertom Katky Koščovej a Daniela Špinera s kapelou HELIband. Vďaka benefičnému turistickému pochodu, na ktorom dobrodruhovia z Uble na Útulňu pod Magurkou zdolali 431 kilometrov, online zbierke na Donio, podporovateľom, sponzorom a dobrovoľníkom sa Oravským srdciam podarilo vyzbierať 3864 eur. Polovica pomôže Centru pre deti a rodiny v Istebnom, druhá Domu Charitas sv. Hildegardy z Bingenu v Rabči.
Samec totiž môže vážiť vyše tisíc kilogramov a dosahovať v kohútiku výšku až dva metre. Zočiť ich priamo sme mali šťastie len ja, Milan a Jano, pretože Tony s Mišom boli v tom čase pár metrov za nami. Ale ten ohromný dupot a dunenie zeme, keď sa vyplašili, sme už počuli a zacítili všetci. Po tomto zážitku nám opäť vyšlo slnko.
V Laboreckom sedle sme oslávili prvú stovku prechodu a nechali sme si tu z Medzilaboriec z Pizzerie Garfield doviesť pizzu a pivko v plechovke. Ten deň so zubrami a pizzou sme prešli 38 dobrokilometrov a zakončili v Kalinovskom sedle pri pomníku s červenou hviezdou pod hviezdami a s nepríjemne hryzúcimi čiernymi muškami.
Noc na korbe
Štvrtý deň nás čakala Dukla. Začal sa krásne, aj bol krásny. Cestou sme mali dostatok slniečka, osviežujúcej vody zo starého vodojemu priamo na hrebeni pri Kapure do Beskyda a prechádzali sme okolo niekoľkých cintorínov so stovkami vojakov padlých počas 1. svetovej vojny.
V Čertižnom sedle, kde sme mali obednú prestávku, sme mali aj menšiu technickú prestávku, pretože Tonymu sa tu na bosú nohu prilepil na slnku roztopený asfalt. Neprinieslo nám to ale smolu. Naopak, ten deň nám to prinieslo šťastie. Stred búrky, ktorý na nás za sedlom smeroval, sa nám vyhol. Zľahka sme zmokli len tesne pred Duklou. Silnejší dážď nás zastihol až v cieli v Sklepe Vladimíra Vašuta.
Tu sme si zahasili smäd po 34 dobrokilometroch a stretli sme pauzujúcich kamionistov z južného Slovenska. Títo nám priateľsky ponúkli a poskytli nocľah na prázdnej korbe prívesu kamióna, ktorý parkovali len pár metrov od červenej značky na Duklianskom priesmyku. Bol to náš prvý nocľah takéhoto druhu v živote.
Problém s vodou
Nasledujúci deň začal opäť slnečno. A šťastie sa nás stále držalo. Práve v čase obeda nás opäť trochu lízla búrka, a tak sme ten čas využili na uvarenie obeda a asi dve hodiny sme strávili v suchu pod celtou zavesenou na stromoch. Tento deň bol na hrebeni problém s vodou. Na jednom rázcestí červenej a modrej sme sa preto ja a Mišo rozhodli zísť do osady Ożenna. Tu sme v miestnej farme pre všetkých nabrali zásoby vody.
V najväčšej oravskej dedine vyrastá moderná bytovka s viac ako 40 bytmi Čítajte Všetci piati sme sa potom opäť stretli v Polianskom sedle. Za ním bol terén veľmi močaristý. Schyľovalo sa už k večeru, a tak sme boli veľmi vďační za prístrešok nachádzajúci sa 500 metrov od Sedla Zajačí vrch na poľskej strane. Bol ako šitý na centimeter presne na prenocovanie piatich pocestných. Ten deň sme k tomuto nocľahu prešli 36 dobrokilometrov.
Bahenná vyvieračka
Šiesty deň, slnečno, žiadna búrka, žiadny dážď. Priamo na hrebeni na červenej a presne na slovensko-poľskej hranici sme prechádzali okolo Vojenského cintorína č. 46 – Konieczna-Beskidek. Vzhľad a pomníky tohto cintorína, nachádzajúceho sa na poľskej strane, navrhoval významný slovenský architekt Dušan Samuel Jurkovič.
Pokračoval deficit studničiek na trase. V Sedle Regetovská voda sme zaváhali a nevyužili ponuku ako-tak tečúceho prameňa, pretože Mišo bol presvedčený, že o asi kilometer ďalej je tiež ešte prameň (Regetówka na poľskej strane). Na mape aj bol, pár výškových metrov pod hrebeňom. Ale piť sa z neho nedalo. Bola to taká bahenná vyvieračka.
Milan a Tony sa preto pustili do práce, povyberali bahno a o pár minút už voda z prameňa tiekla. Zo začiatku v nej ešte boli plávajúce sedimenty. Uvarili sme si z nej najskôr obed a asi po hodine sa už tak prečistila, že bola vhodná aj na priame pitie. Tak sme sa tu nasýtili, uhasili smäd a doplnili potrebné zásoby vody.
O pár kilometrov sa naša päťčlenná skupina rozdelila. V Sedle Vyšný Tvarožec Milana ťahala červená Východokarpadskej magistrály a lákal extra strmý vrch Lacková (asi preto, že Milan je Lacko a aj horolezec). Nás ostatných zlákal Gaboltov a čapované pivo pri hokeji v penzióne Františka Kravčíka. Tu sme uhasili smäd, nasýtili sa varenou klobásou a spravili si sanitárny večer. Šiesty deň meral 34 dobrokilometrov. Polovica plánovanej cesty na Magurku bola za nami.
Vošli v Poľsku, vyšli na Slovensku
Tento deň sa začal už tradične slnečno. Po výdatných raňajkách v penzióne a v potravinách v Gaboltove sme sa v Kurovskom sedle opäť vrátili na hraničnú červenú značku. Po niekoľkých kilometroch po miernych pahorkatinách sme na obed dorazili na Kráľovú studňu.
Tu sa okrem studničky nachádza aj nová luxusný útulňa, ktorú postavili a spravujú šikovní a milí ľudia zo združenia OZ Kráľova studňa, ktorí tu kvôli nám vyviezli pivné aj nepivné občerstvenie. Zas a naposledy sme sa tu stretli aj s Milanom. On ostal v útulni nocovať a na druhý deň pokračoval po červenej magistrále smer Minčol. My sme po obednej prestávke v ten deň pokračovali ďalej a červenú sme opustili v Obručnom.
Po následnom malom občerstvení v potravinách ležiacich priamo na hranici v obci Ruská Voľa nad Popradom, do ktorých sme vošli v Poľsku a vyšli sme z nich na Slovensku, sme sa ubytovali v malej chatke na Hranici Čirč. Tento deň bol druhý oddychový a mal 30 dobrokilometrov.
Láskavosť emeritného arcibiskupa
Po dokonalom oddýchnutí a načerpaní síl, na naše pomery v luxusnej chatke, sme z Čirču vyrazili v ústrety ďalším dobrodružstvám ôsmeho dňa. Slnko sa schovalo a na batohy sme preventívne nasadili pohotovostné pršiplášte. V tento deň búrka visela vo vzduchu už od rána.
Výdatne a ešte za sucha sme sa nadesiatovali v potravinách a pohostinstve v obci Orlov, ktoré prevádzkuje náš známy Ján Staš, ktorého som s partiou minulú zimu na bežkárskych potulkách občerstvoval na Útulni pod Magurkou. To sme ale dopredu nevedeli, to sme zistili až na mieste a bolo to pre nás milé prekvapenie.
Kilometre nám po občerstvení odsýpali jedna radosť. Občas padla nejaká tá kvapka, ktorá nás len osviežila. Za Sedlom Marmon mňa a Tonyho zlákala vidina občerstvovacej stanice v Jarabinej a možnosť prípadného pozretia štvrťfinále MS v hokeji Slovensko – Kanada a návratu na hrebeň cez Jarabinské tiesňavy. Mišo s Janom pokračovali ďalej po kopčekoch smer Litmanová.
Krčma v Jarabinej nefunguje, a tak nám dobre poslúžili aj potraviny a rádio cez mobil. Počas prvej tretiny sa už plnohodnotne a výdatne rozpršalo, a tak sme boli nútení nasadiť všetky protidažďové prostriedky. Tiež sme prehodnotili, že v takom daždi sa nejdeme do Litmanovej trepať po tráve cez kopce, že pekne využijeme asfaltovú cestu.
Dve školy povedú nové riaditeľky Čítajte Keď sme dorazili na začiatok Litmanovej, tak nás práve dorazila Kanada gólom do prázdnej brány a s hokejom sme tak boli už tento prechod vysporiadaní. Všetci piati sme sa opäť zišli na Hore Zvir, kde sme si s láskavým dovolením pána emeritného arcibiskupa Jána Babjaka ustlali v prístrešku pri bufete. V podkroví budovy, v ktorej sa nachádzal ten bufet, mal totiž svoj bytík. Za nami sme mali ďalších pekných 39 dobrokilometrov.
V sprievode búrok
Na Hore Zvir sme sa zobudili do riedkej hmly, cez ktorú sa predierali ranné slnečné lúče. Pán Babjak posledných spachtošov vyduril zo spacáka a nalial všetkým po štamperlíku pálenky, že aby sme neprechladli.
Z prameňa sv. Jána Krstiteľa sme si doplnili vodu na cestu a vyrazili smer Eliášovka, najvyšší vrch Ľubovnianskej vrchoviny, na ktorej sa nachádza 20 metrov vysoká drevená rozhľadňa s nádherným výhľadom. Hmla sa na hrebeni rozplynula, pálilo slnko a bolo dusno. Nabrali sme smer Pieniny. Na desiatu sme sa zastavili v občerstvovacej stanici Bacówka na Obidzy. Búrka visela vo vzduchu.
Prvé postrašenie prišlo hneď za Bacówkou. Naplno to na nás dážď s búrkou s bleskami, ktoré sa, našťastie, od nás držali v bezpečnej vzdialenosti, rozbalil pred stúpaním na najvyšší vrch Pienin. V sedle pod Vysokými Skalami sme chytili „okno“.
Prestalo na chvíľu pršať. Vďaka tomu sme na Vysoké Skaly vystúpili bez batohov a bez pršiplášťov. Hore zo skál sme sa pozreli, ako sa na nás valí ďalšia búrka. Rýchlo sme preto zbehli do sedla, nasadili batohy aj pršiplášte, a pokračovali smer Lesnica. Tu sme sa na chate Pieniny občerstvili a počkali, ako sa vyvinie ďalšia búrka. Tá sa rozplynula, a tak sme sa rozhodli potiahnuť to ešte deväť km popri Dunajci do Červeného Kláštora.
V kempe a jeho okolí nebolo vhodné miesto na náš celtový bivak. Tak sme sa ubytovali na prvom dostupnom mieste, v ubytovni Margita (Džurná Eva), ktoré bolo otvorené (ešte nebola hlavná sezóna) a plne vyhovovalo našej predstave o teplej sprche s intenzívnym prúdom vody. Zdolali sme ďalších 38 dobrokilometrov.
Pivo, kávička, pivo, syry
Ráno, 10. deň prechodu, nás privítala opäť jasná obloha. V miestnych potravinách sme si dopriali plnohodnotné raňajkové menu. Ani sme nestihli opustiť Červený Kláštor a už sme opäť stáli a pili kávu. Neplánovane.
Bola sobota 25. mája a z Námestova si to autom okolo nás prefrčali a zatrúbili na nás Alenka s Maťom. Zastavili a v neďalekom prístrešku nás Alenka ponúkla kávou z termosky, ktorá jej tam zrána ešte ostala. To nevymyslíš, to je život (nie ten časopis). Oni to ráno totiž cez Červený Kláštor prechádzali na nejakú súťaž, kde išli odkukávať organizačné záležitosti.
Po nečakanom krátkom kávovom osviežení sme nabrali smer občerstvovacie stanice Spišská Stará Ves, Veľká Franková a Osturňa. Pivo, kávička, pivo a syry. Život nám v Osturni pripravil tento deň aj ďalšie náhodné stretnutie. Stretli sme tu partiu cykloturistov zo Starej Ľubovne, v ktorej bol aj Ján Staš, u ktorého sme sa pred dvoma dňami občerstvovali v Orlove. To nie je náhoda, to je život.
Za Osturňou sme už zamierili do Poľska, kadiaľ sme mali naplánované obísť Vysoké Tatry. Tento deň bol nakoniec neplánovane naozajstný oddychový deň. Prešli sme pohodových 29 dobrokilometrov a už o 18.00 h sme sa rozhodli prenocovať na veľkom drevenom zastrešenom javisku amfiteátra v osade Rzepiska s jedinečným výhľadom na Vysoké Tatry. Chvíľu sme síce mali isté obavy, aby nás oddiaľ niekto nedeložoval.
Okolo 19.30 h nás aj prišiel skontrolovať a „vyspovedať“ pán farár, ktorý býval v neďalekej budove Mariański ośrodek duszpasterski. Po jeho návšteve sme už mali ubytovanie povolené aj s jeho požehnaním a mohli sme si prvý- a poslednýkrát na našej ceste zahrať aj karty, a to ešte na takom veľkom zastrešenom priestore približne 10 x 25 metrov s úchvatným výhľadom, aký sa len tak nevidí. Bol to náš prvý nocľah na javisku amfiteátra s výhľadom na Vysoké Tatry v živote.
Ako zduté kozy
Jedenásty deň v nedeľu bolo nádherné ráno a opäť slnečno. Vyrazili sme smer Tatranská Bukovina. Bolo dusno. Pred nami v diaľke sme videli Zakopané, ako nad ním visel veľký sivý mrak, z ktorého sa na zem valil dážď. Tadiaľ sme o pár hodín prechádzali, konkrétne cez Gubalówku.
V Tatranskej Bukovine sme sa občerstvili domácim syrom a desiatovali sme čapovanú Plzeň v občerstvovacej stanici na kruhovom objazde v centre. Hlad a smäd sme zahasili na obede v reštaurácii v obci Poronin 7 km od mesta Zakopané. S plným bruchom sme potom stúpali k oblakom do výšky 1 133 m n. m. (Gubalówka).
Pomaly začínalo kropiť, a tak sme využili službu občerstvovacej stanice pri vrchole. Len čo sme si sadli, spustil sa poriadny dážď. Mali sme ale šťastie, lebo ten trval len jedno pivo. O pár minút sa už s nami lúčil Mišo a Tony, pretože odbočovali na naj-kratšiu cestu do Chochołówa a Suchej Hory. Tony musel ísť v pondelok do roboty. Zo Suchej Hory mu išiel autobus na prípoj domov.
Kostolík pri hlavnej ceste žiari doďaleka Čítajte Mišo mal ešte týždeň dovolenku, a pretože sme 10 dní išli oveľa rýchlejšie, ako predpokladal (že vraj som ich naháňal ako zduté kozy), rozhodol sa to využiť. Zmenil svoj cieľ cesty z Magurky na slovensko-poľsko-české trojmedzie. Dlho sme však s Janom nekráčali dvaja.
O pár kilometrov sa k nám, tiež neplánovane (oznámil nám to v ten deň) a náhle, pripojil Mário, ktorého do obce Witów priviezla manželka. Bol už dosť pokročilý čas a vedeli sme, že v ten deň už do Oravíc nezájdeme. Hlavy sme sklonili v priestrannom senníku so senom, ktorým bola vystlaná len podlaha. Nachádzal sa nad Witówom na poľskej strane. Bolo 20.30 h a v nohách sme mali poctivých 40 dobrokilometrov.
Keď máš čas, využi skratku
Dvanásty deň začal rovnako ako predchádzajúce dva. Náš cieľ, Útulňa pod Magurkou, už bol na dosah. V Oraviciach sa k nám mala pridať Evka a po rýchlych raňajkách sme vyrazili v ústrety posledným dobrodružstvám. Do Oravíc sme dorazili o 8.30 h ráno.
Evka nás už čakala. Doviezol nám ju tu ako podpornú morálnu posilu na posledné kilometre jej manžel Peťo. Pri hlavnej chate sme sa z Evkiných zásob občerstvili na vonkajších stoloch, pretože hlavná chata bola zavretá. A využili sme aj motorizovaného Peťa, ktorý nám autom skočil do Vitanovej ešte po pivo, pretože sme oslavovali. Oslavovali sme nielen príchod novej dobrodružky, ale aj presne 400 km našej cesty z Uble.
Do cieľa nám ostávalo už len zdolať Skorušinú (1 314 m n. m.), prejsť cez Tvrdošín (572 m n. m.) a vystúpiť na Útulňu pod Magurkou (1 084 m n. m.). Jano už bol skoro doma, pretože býva v Tvrdošíne.
U nás platí taká povrávka, že „keď máš čas, použi skratku“. No a my sme ju aj použili. Vymyslel ju, samozrejme, Jano, ktorý je starým známym skratkárom. No a nesklamal. Skratka bola dlhšia ako normálna trasa. Našťastie, búrka, ktorá nám dýchala na chrbát od Roháčov, nás len trošku pokropila, a tak sme suchou nohou dorazili o 17.00 h do Tvrdošína.
Tu sme sa v starej známej Starej krčme občerstvili a rozlúčili s Evkou. Do cieľa ostávalo už len deväť km. Pred záverečným finišom sme nemohli obísť ani Janov dom. Veď prečo by sme ho aj obchádzali, keď bol takmer presne po ceste. Jeho mama nás pohostila dobrým koláčikom a kávičkou.
Janovi sme tíško závideli, lebo posledných 8 km už kráčal naľahko. Bol by totiž blázon, keby si doma z batohu nevyložil všetky zbytočnosti, ktoré už cestou na útulňu nepotreboval. Mne dobre známa cesta od Jana na Magurku už bola len brnkačka, pretože sme už použili naozajstnú skratku.
Fond na podporu umenia Oravcov potešil aj rozčaroval. Vieme, ktoré projekty získali peniaze Čítajte Do vytúženého cieľa, za ktorým sme ja s Janom kráčali 11 dní 12 hodín a 55 minút, sme úspešne dorazili 27. 5. 2024 o 20.10 h. Naša posledná etapa merala 36 dobrokilometrov. Celá naša dobrá cesta, ktorú sme pôvodne plánovali zdolať za 14 dní, merala 431 dobrokilometrov. Nemalo preto pre nás význam sa nikam ponáhľať. Dobre unavení a šťastní sme využili to, že som v Útulni pod Magurkou chatárom, a slávnostne a s radosťou sme v nej aj prespali. Ako sa nám to nepekne začalo, tak sa nám to naozaj pekne skončilo.
Epilóg: Na druhý deň ráno sme sa už rozpŕchli domov každý svojím smerom. Jano do Tvrdošína. Mário do Nižnej. Ja do Lokce, do ktorej som to už mal len naozaj oddychových 7 km dole kopcom.
