LIESEK. Je sobota 19. marca, skoro ráno. Olha Skvortsova si na chrbát rýchlo naloží neveľký ruksak. To isté urobí aj jej syn, dcéra a mama. Rýchly bozk a objatie od manžela a otca, ktorého, dúfajú, o pár dní znovu uvidia.
S desiatkami ďalších ľudí z mesta Bakhmut smerujú rýchlo k železničnej stanici. Nastupujú do vlaku. Okná sú zatienené, aby nebolo vidieť dnu. Vo vagónoch je veľmi veľa ľudí. Každý má miesto tak akurát pre seba a skromný batôžtek.
Nevedia presne, kam idú. Vlak má zastavovať len v noci, aj to iba na pár minút. Občas však musí aj cez deň, keď rušňovodič počuje bombardovanie v meste, kam práve smeruje. Cieľ: západoukrajinský Užhorod.
Rozprávanie Ukrajinky pripomína židovský holokaust. Aj Židov nakladali do vagónov, tmavých, bez okien, viezli ich nevedno kam. Chvalabohu, toto je presne opačný prípad. Táto zvláštna vlaková súprava vezie ľudí preč od krviprelievania.
Spia na chodbách
Na začiatok vojny si Olha Skvortsova spomína veľmi dobre. Presne 24. februára pred dvomi rokmi bombardovanie začalo zhruba 30 kilometrov od miesta, kde žije jej rodina. Mladí manželia, ich dve deti, manželkina mama a babička. Všetci dovtedy celkom šťastní a spokojní.
Odhliadnuc od udalostí z roku 2014, kedy pri prvom útoku Ruska na Ukrajinu prišli o dom, ktorý pre nich rekonštruoval manžel. Teraz bývajú v miestnom paneláku. Zatiaľ u mamy, pomaly dokončujú byt, ktorý kúpili pred desiatimi rokmi, tri roky ho splácali a neskôr postupne prerábali. Čoskoro sa majú presťahovať. Prvýkrát to nevyšlo, všetci sa preto tešia.
Voľné parkovanie v centre miest na Orave je minulosťou. Ako posledná sa pridala Trstená Čítajte Útoky na neďaleké mestá počuť čoraz hlasnejšie. „Verili sme, že to bude ako pred ôsmimi rokmi, že sa pár týždňov budeme ukrývať v pivniciach, potom to skončí a my sa budeme môcť vrátiť k nášmu životu,“ spomína Olha.
Noci trávia neraz na tmavých chodbách bytovky, najmä keď počujú lietadlá a výbuchy. V byte sú okná zatarasené skriňami, aby ľuďom neublížilo rozbité sklo, keby bomba dopadla blízko, či nebodaj rovno na ich bytovku.
Ani po mesiaci sa však nezdá, že by boje utíchli. Práve naopak. Bakhmut evakuujú, bojová línia je až príliš blízko. Olha nemá na výber. „S manželom sa nám lúčilo ťažko, ale vedeli sme, že musíme ísť. Hovoril nám, že bude pokojnejší, keď budeme my v bezpečí a on sa o seba dokáže postarať skôr, ako by sa mal báť ešte aj o nás.“
Prvýkrát v zahraničí
Vlak s utečencami zastavuje po 36 hodinách v Užhorode. Dobrovoľníci berú vyčerpané matky s deťmi do miestnej škôlky. Tam ich čaká jedlo a postele. Nasledujúci deň ich cesta pokračuje. Výber cieľovej krajiny je na každom.
Olha chce jednoznačne Slovensko alebo Poľsko. Najmä preto, že sú najbližšie jej domovine a ona vie, že sa chce s rodinou čo najskôr vrátiť tam, odkiaľ museli tak narýchlo ujsť. Poľsko už utečencov neprijíma, takže zostáva Slovensko. Nasadnú do autobusu, najskôr stoja v Košiciach, potom v Kraľovanoch.
„Bola som veľmi preľaknutá,“ spomína s úsmevom Olha. „Predtým som nikdy nebola v zahraničí, bol to pre mňa poriadny šok.“ Odtiaľ odchádzajú do Oravskej Polhory na Slanú vodu, kde sa zdržia len pár dní a čaká ich sťahovanie do Hruštína. Deti nastupujú už druhý deň do miestnej školy. Jazyková bariéra je obrovská. Po slovensky nevedia nič, akákoľvek snaha o dorozumievanie sa je utrpením.
Naučili sa naše recepty
Po mesiaci opäť balia svoj skromný majetok. Prichýli ich rodina Stasovcov z Liesku. Druháčka Mariia a štvrták Olexsandr prichádzajú do nových školských kolektívov.
„V oboch školách ich prijali veľmi dobre,“ hovorí matka. „V Hruštíne prišla s hromadou darčekov dcérka, v Liesku zase spolužiaci obdarovali syna.“ Problémy s jazykom sú už o niečo menšie, s miestnymi sa trošku dohovoria deti aj Olha.
Vo veľkom rodinnom dome majú izbu so sociálnymi zariadeniami. Každý má vlastnú posteľ, deti stolíky, aby sa mali kde učiť. Variť si môžu spolu alebo sami, pani domáca to nechá na hostí. „Varili sme si spolu, my sme sa naučili vaše recepty, naši hostitelia zase tie naše,“ rozpráva. „Spočiatku som sa bála, ako to bude v cudzej rodine. Ale povedali nám, aby sme sa cítili ako doma. A tak sa k nám aj správali.“
Z mestskej škôlky bude súkromná Montessorri Čítajte Spočiatku rodinu ľudia ľutujú, občasné uštipačné poznámky prichádzajú až o niekoľko mesiacov. Olha je však zvyknutá na čokoľvek a stále tvrdí, že toľko dobrých ľudí, ako stretáva na Orave, u nich doma nie je. „Dnes nás už niektorí berú ako miestnych, a to je veľmi milé.“
Doktorka s mopom
Olha sa musí okamžite zamestnať. Z domu si nemohla zobrať väčšiu hotovosť, pretože v bankách mali zablokované účty. Začína pracovať v čistiarni. Po pár dňoch však musí pre silnú alergiu na chemikálie skončiť. Rýchlo si nájde novú prácu v rekreačnom zariadení. Najskôr ako pomocná sila vo wellnesse a neskôr ako chyžná. Tú robí dodnes, už vyše dvoch rokov.
Vysokoškolsky vzdelaná mladá žena, ktorá má doktorát z matematiky a fyziky, si dennodenne naťahuje rukavice a upratuje všetko, čo treba. Bez reptania a vymýšľania. Pretože vie, že nemá na výber a je vďačná, že zarobí aspoň nejaké peniaze pre štyri hladné krky. „Zatiaľ neplatím za ubytovanie, tak nám stačí, čo zarobím, no uvidíme, ako bude, keď budem potrebovať aj na nájomné.“
Rodina z Ukrajiny je nesmierne vďačná Liesečanom za to, čo pre nich robia. Domov a rodáci im však chýbajú tak veľmi, že je to niekedy až neznesiteľné. „Možno pôjdeme tam, kde sú väčšie komunity Ukrajincov, aby sme aspoň s našimi boli, keď už domov stále nemôžeme.“
Milión myšlienok
Olhin manžel zostal na Ukrajine. Za zvyškom rodiny prísť nemohol. Vraj sa to dá, ak má človek veľa peňazí, čo však nie je ich prípad. Alebo má muž nejaké postihnutie či chorobu, pre ktoré by v prípade mobilizácie nemohol narukovať do vojny.
Rodina s ním naposledy komunikovala pred mesiacom. Kde sa práve nachádza, netušia. „Veľmi nám chýba, síce sme boli zvyknutí na odlúčenie, lebo manžel pracoval v zahraničí, ale to bolo vždy len na niekoľko týždňov. Teraz sú to už viac než dva roky.“
Z ich mesta sú dnes ruiny. Zbombardovali ho pár dní po tom, čo Olha s deťmi a mamou odišli. „Nezostal kameň na kameni, z nášho domova je mesto prízrakov. Vlastne sa už ani nemáme kam vrátiť, ale boli by sme najšťastnejší, keby sme už boli doma. S manželom, hoci aj v susednom meste a v prenajatom byte, ale opäť všetci spolu. “
Nad dedinou vzplanula rekordná vatra Čítajte Hoci sa Olha napriek všetkým príkoriam stále usmieva, smútok v očiach nejde prehliadnuť. Po úteku z domova bola v šoku, potom sa v novej oravskej rodine trošku upokojila. Ale po dvoch rokoch na Slovensku ju opäť začína chytať panika, že tento život v cudzine nikdy neskončí.
„Neraz mám v hlave toľko myšlienok, čo bude, čo mám robiť. Už som uvažovala, že sa vrátime, aj keď vojna stále trvá. Ale bola som v kontakte so známymi, ktorí sa vrátili domov a prosili ma, aby som určite nechodila. Mám pocit, že mi z toho premýšľania niekedy praskne hlava.“
Mali to, čo iné deti
Deti nesú veľmi ťažko, že sú tak dlho preč z domu, bez otca a svojich kamarátov. Preto ju vždy zabolí, keď jej niekto povie, že prišli z Ukrajiny, kde aj tak nič nemali. Opak je pravdou.
„Tiež mali svoje hračky, bicykle, kolobežky. Všetko ako tunajšie deti. Museli odísť s jednou taškou a všetko nechali doma. Je im ťažko, že si so sebou nemohli zobrať celkom nič.“
A čo si najviac želá žena, ktorá sa snaží nahradiť deťom otca, vedie ich k vzdelaniu na Slovensku a súčasne cez internet aj na Ukrajine a sama neustále bojuje s tým, či sa vrátiť do neistej budúcnosti vo svojej domovine alebo ešte nejaký čas, zatiaľ nikto nevie aký dlhý, zostať v cudzine? „Len aby sa skončila vojna a my sme sa mohli vrátiť domov, hoci nám tam už nič nezostalo. Aby bol už konečne mier.“
Tento článok vznikol vďaka podpore z UNESCO programu Podpora pre ukrajinských utečencov prostredníctvom médií, ktorý financuje japonská vláda.
