TRSTENÁ. Spávajú v hlinených izbietkach, svetlom je pre nich mesačný svit, človek má menšiu hodnotu ako dobytok a ženy donedávna rodili deti priamo do piesku.
V kenskom kmeni Pokotov hlboko v africkej buši strávil Martin Pekarčík z Trstenej celý mesiac.
Pracoval tam ako lekár v nemocnici v mestečku Tikit, ktorú sa podarilo obnoviť ďalšej Oravčanke Kataríne Mulama, rodenej Barnašovej, z Rabče.
Martin Pekarčík si z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej prevzal národné ocenenie Srdce na dlani 2023 v kategórii Dobrovoľník pomáhajúci v zahraničí.
Ocenenie prekvapilo
„Nečakané,“ reagoval Martin Pekarčík na otázku, aké pocity mal pri zistení, že získava také prestížne ocenenie. „Ostatní nominovaní robia podľa môjho názoru kvantitou aj kvalitou oveľa viac ako ja. Preto bolo pre mňa veľkým prekvapením, že som sa dokázal vôbec umiestniť, nie ešte vyhrať. Veľmi si to vážim.“
V Afrike pôsobil Oravčan v prvom rade ako lekár. Zároveň však zbieral a digitalizoval údaje, ktoré môžu v budúcnosti pomôcť miestnej nemocnici. Tá sa nachádza hlboko v buši, kde žije pôvodný kmeň Pokotov.
Ľudia z neho pred pár rokmi chodili za lekárskou pomocou štyri dni pešo. Ťažko chorí túto dlhú cestu väčšinou neprežili a zomreli priamo na nej.
Lacnejšie teplo i voda, nižšia daň, aj tak vyzerá podnikanie obcí cez sociálne podniky Čítajte Všetko sa zmenilo, keď sa lekárke Kataríne podarilo vyzbierať prvé peniaze na Slovensku a vďaka nim v spolupráci s organizáciami Dvojfarebný svet a SlovakAid nemocnicu postavili na nohy.
Drevená stolička aj vankúš
Kmeň Pokotov žije v údolí Kerio už vyše dvesto rokov. Venuje sa buď pastierstvu, alebo pestovaniu plodín. Bohatstvo merajú ľudia pomocou dobytka, ktorý vlastnia. Koza či krava majú väčšiu hodnotu než človek.
Hlavou rodiny je muž. Ženy majú veľmi slabé postavenie, nemajú hlas ani vlastnú autoritu. Pri sobáši treba za nevestu dať určitú protihodnotu či dar. A tým sú kozy alebo kravy. Množstvo je veľmi špecifické a závisí od mnohých zvyklostí.
Typickým znakom kmeňa Pokotov je obrovský, ručne zdobený náhrdelník. Vo všedných dňoch nosia ľudia cez seba prehodenú farebnú plachtu, v ľavej ruke držia takzvaný kaidege, čo je vlastne drevená stolička, ale zároveň aj vankúš. Ten si každý vyrobí sám a používa ho celý život. V pravej ruke držia palicu na kontrolovanie stáda a na nohách majú šľapky vyrobené z pneumatík.
Namiesto lampy čelovka
Tikit je pravé africké mestečko hlboko v buši s teplotami nad 35 stupňov, horúcim slnkom neustále nad hlavou a minimálnou oblačnosťou. „Život je tam oveľa ťažší, ako si náš človek dokáže predstaviť,“ rozpráva lekár z Oravy.
„Žijú tam snáď všetky pozemné tvory od množstva nebezpečných komárov, keďže je to malarická oblasť, cez hady, škorpióny až po slony. Všade je piesok, kamene a rovina. Majú aj obdobie dažďov, no tie som ja nezažil.“
Na pasienkoch pod Príslopom má vyrásť rekreačný areál za tri a pol milióna eur Čítajte Martina hneď po príchode šokovalo mnoho vecí. Napríklad to, že muži majú viacero žien, ktoré majú samostatné rodiny a žijú v samostatných domoch. Tie sa však ani zďaleka nepodobajú našim. Sú z hliny, majú jednu izbu a slamenú strechu.
„Ľudia jedia základné potraviny, ktoré si dokážu sami vyprodukovať. Kukuricu, mlieko a mäso z kôz. Okrem počasia bola pre mňa aj toto veľká zmena.“
V africkej buši s miestnym kmeňom bol sám. Sprchoval sa dažďovou vodou z jedného vedierka. Svietiť si mohol solárnym panelom, no musel šetriť, ak chcel mať svetlo. Preto sa spoliehal najmä na čelovku a mesačný svit. To ho naučili miestni. Tamojší spôsob života a nástrahy všade navôkol aj jeho prinútili spomaliť.
„A to bola pre mňa veľká vec, všetko sa na chvíľu spomalilo, čo bolo fajn. Samota ma zase prinútila zamyslieť sa nad životom, vlastnými myšlienkami. Dalo mi to veľmi veľa pre môj ďalší život a jeho smerovanie.“
Vodovod na solárny panel
Jedným z najdôležitejších projektov, ktorý sa Martinovi s Andrewom Mulama podarilo v Tikite uskutočniť, je zavedenie kilometer dlhého solárneho vodovodu až do nemocnice. Obyvatelia Tikitu môžu vďaka nemu pestovať ovocie, zeleninu a učiť sa obrábať pôdu.
Okrem toho do nemocnice dostali aj vodu z neďalekej nefunkčnej studne, ktorá slúži v laboratóriu, vyšetrovniach, kuchyni či izbách. „Bez vody sa im tam žilo ťažko, mali veľmi zlú úrodu, zväčša všetko uschlo,“ hovorí Martin. „Vodu do nemocnice ťahali zo studne, ale pred časom sa pokazila, takže mali naozaj veľké problémy.“
