Liliana Ferancová a Dušan Horeličan sa nikdy nevideli, predsa ich však spája rovnaký osud, cukrovka. Jej ju lekári diagnostikovali v detstve, jemu až v dospelosti. Obaja ale zhodne tvrdia, že s ochorením sa dá žiť, dôležité je nepoddať sa.
„Jeden týždeň som sa akosi necítila dobre. Nebolo to nič vážne, naši si mysleli, že budem mať len nejakú chrípku,“ spomína Liliana Ferancová, ktorá vtedy mala desať rokov. Návštevu u lekára odkladali, vedeli, že mnoho chorôb vedia zvládnuť aj doma, už veľakrát predtým pomohli babské recepty. Mama jej tak jeden večer spravila čaj z karamelu, rozpustila cukor a pridala cibuľu.
Liliana si pamätá, že potom ešte zjedla sladké mliečko v tube a pomaly sa chystala na spánok, keď ju z ničoho nič rozbolelo brucho. „Ale nie tak obyčajne, bola to strašná bolesť,“ hovorí. Pre istotu sa vybrali na pohotovosť, mali ju len kúsok od bytu.
Lekárom sa zdalo, že by mohlo ísť o zápal slepého čreva, poslali ich teda do nemocnice. Cestou do auta však už mama Lilianu niesla na rukách, upadávala do kómy. Z nemocnice si nepamätá nič iné, len neutíchajúcu bolesť.
Zmenilo im to život
Spočiatku aj lekári v nemocnici tvrdili, že pôjde o zápal slepého čreva, na výsledkoch sa im však stále čosi nezdalo, preto sa rozhodli počkať do rána na detského lekára.
Ten mal konečné slovo, Liliane diagnostikoval cukrovku. Neskôr k nej pribudla aj celiakia, ktorá sa s cukrovkou často spája. Čo však bola príčina, dodnes nevedia. „V rodine sme ju nemali, trochu to pripisujeme očkovaniu, ale sú to len dohady.“
Verdikt lekárov rodinu šokoval, najväčšmi si však vytrpela Lilianina mama.
„Od sestry viem, že preplakala niekoľko nocí, nespala a hneď ako sa otriasla, začala si všetko dopodrobna študovať.“ Lilianu tak čakala celková zmena životného štýlu.
Kvitne namodro len pred obedom. Oravka pestuje rastlinu, ktorá sa na Slovensku nedá kúpiť Čítajte Musela si dávať pozor na stravu, kontrolovať cukor a štyrikrát do dňa aj pichať inzulín. Do ruky, brucha, nohy alebo zadku. Spočiatku jej pomáhala mama, no rýchlo sa to naučila aj sama. Ťažila aj z toho, že sa injekcií nikdy nebála. Hoci si nepamätá, ako presne na ňu okolie i spolužiaci v škole reagovali, od začiatku k nim pristupovala otvorene. Ak dostala zvedavú otázku, jednoducho na ňu odpovedala.
Závidia jej kulturisti
Naučiť sa žiť s cukrovkou bolo najprv náročné, Liliane sa stávali rôzne situácie. „Dieťa si výkyvy cukru v krvi nevšimne, v obchode mi tak napríklad naraz prišlo zle z nízkeho cukru a vypadol mi celý nákup,“ hovorí Liliana.
Dodáva, že našťastie dnes zmeny predom cíti, signalizuje jej to aj inzulínová pumpa, ktorú má na sebe pripojenú celý deň. Dostala ju päť rokov po diagnóze.
„Veľmi mi to uľahčilo život, pretože sa stane, že si inzulínové pero pri odchode z domu človek zabudne, no bez neho sa nezaobíde. Takisto mám aj oveľa lepšie výsledky.“ Jediný regres zažila v puberte. „Človek chce vtedy kadečo skúsiť, ale, našťastie, rýchlo som sa vrátila späť.“
