LOKCA. Hoci Andrej Banas letel v živote len dvakrát, vlani v apríli odcestoval bez spiatočnej letenky na Nový Zéland. Inšpiroval ho Pán prsteňov. „Polka môjho ja hovorila, že nové veci ma v živote posunú, no druhá časť by najradšej sedela doma,“ spomína si na chvíle pred odletom. Cesta z Lokce až do cieľovej Tourangy mu trvala celé štyri dni, spal však len jednu noc.
Nová krajina ho privítala netradične, z izby mu robotníci ukradli kameru. „Boli to prvé ťažké chvíle, no veľmi jasne mi ukázali, akí Novozélanďania sú. Hoci sa v mnohom podobajú na nás, kriminalita je omnoho väčšia.“ Obdivuje však na nich cit pre komunitu aj snahu chrániť svoje korene.
Najviac zo všetkého ho prekvapil chlad, v domoch chýba centrálne kúrenie, a tak v zimnej bunde nielen raňajkoval, ale si aj umýval zuby. Hoci mu za dvanásť mesiacov chýbala rodina aj slovenskí šoféri, spávať mu nedá fazuľovica.
Vlani v apríli ste odlietali na Nový Zéland len s dvoma kuframi a bez spiatočnej letenky či konkrétneho termínu, do ktorého sa chcete vrátiť domov. Čo vás k tomu viedlo?
Hneď, ako som kedysi dávno zistil, že na Novom Zélande natáčali film Pán prsteňov, želal som si vidieť krajinu aj na vlastné oči. Dnes už z vlastnej skúsenosti viem, že príroda je tu skutočne výnimočná, dokonca veľmi podobná tej na Slovensku a až na druhom konci sveta som si uvedomil, čo doma vlastne máme.
Kontrasty Nového Zélandu sú však neporovnateľné. Kopce sú tu tak obrovské, že kravy, ktoré sa na nich pasú, vyzerajú len ako malé kamene, a údolia zas tak hlboké, že ich človek nemá šancu prejsť ani po štyroch. Na druhej strane, je veľmi ťažké zachytiť krásu momentu na kameru či fotografiu, nech sa akokoľvek snažím, stále to vyzerá ako lúka za maštaľami v mojej rodnej dedine.
Dva roky pred cestou na Nový Zéland som mal vzťah, ktorý veľmi rozhádzal to, kým som dovtedy bol. A hoci sme s priateľkou zvažovali aj iné destinácie, rozhodli sme sa, že vycestujeme na Nový Zéland. Napokon to ale dopadlo tak, že sme sa rozišli a ja som odlietal sám. Nikdy som ani len nepomyslel na to, že je to útek zo Slovenska, skôr cesta za niečím lepším, hoci v kútiku duše som dúfal, že skutočne utečiem. Nepodarilo sa, všetko si ma našlo aj na Novom Zélande.
Pár dní pred vaším odletom sme spolu boli v kontakte a vo vašej poslednej správe ste mi písali, že máte strach, ale už ste sa so všetkými rozlúčili, tak veľmi nemáte na výber. Spomeniete si ešte na chvíle tesne pred nástupom do lietadla?
Už pár dní pred odletom som sa cítil veľmi zle a miliónkrát som si hovoril, že odísť na Nový Zéland nikam nevedie, omnoho lepšie by bolo ostať doma. Dovtedy som totiž letel dvakrát v živote a navštívil som štyri krajiny sveta, Česko, Poľsko, Cyprus a Grécko.
Viem si predstaviť, že keby to bolo o pár rokov skôr, odradí ma to, ale vďaka dvom rokom vo vzťahu som vedel, že nové veci mi vedia do života všeličo priniesť, napriek tomu, že by polovička mňa najradšej sedela doma.
Zavážilo však aj to, že ak človek raz dostane Working holiday víza na Nový Zéland, už ich nikdy viac nedostane, aj keby do krajiny vôbec neprišiel.
Rovnako zlá však bola aj cesta na letisko do Viedne, mal som veľké obavy z neznáma. Kým tam som si však ešte vedel uvedomiť, čo všetko mám na Slovensku, keď som vystúpil Tchaj-pej, nemal som absolútne nič a zaplnil ma veľký pocit slobody.
V hlavnom meste Taiwanu som mal 18-hodinový prestup. Objednal som si tam aj hotel, no keď som dorazil na miesto, zistil som, že som si ho síce zarezervoval, no na iný deň. Recepčnú som tak uprosil, aby som sa aspoň mohol osprchovať, ale uterák som si nechal vo veľkej batožine na letisku a iný som nedokázal kúpiť v celom meste.
Vybavil som si SIM kartu s internetom aj metro a schodil som asi 80 percent vecí, ktoré som si poctivo už dva týždne pred odletom značil v mapách, nepodarilo sa mi dostať len do moderného centra, lebo som už nevládal stáť na nohách. Je to pekné mesto, hoci ma mrzí, že som toho veľa nestihol ochutnať, mal som len polievku, no tá ma asi dostatočne odradila skúšať iné jedlá.
Čakala ma ešte cesta do Aucklandu a odtiaľ cieľová destinácia mesto Tauranga, ktoré má výbornú polohu na cestovanie. Stačí päť hodín autom a človek má všetko na dosah. Noc som tak strávil na letisku, pretože letenky som zohnal až na druhý deň ráno. Dostať sa z Lokce do Tourangy mi tak dokopy trvalo asi štyri dni a z toho som spal len jednu noc.
Mali ste v Tourange vôbec rezervované ubytovanie či prácu, alebo ste k tomu pristupovali rovnako dobrodružne ako k príletu na Nový Zéland?
Pôvodne som si ubytovanie plánoval hľadať dva týždne pred odchodom a neviem prečo, ale začal som s tým pre istotu o pár týždňov skôr. Urobil som dobre, prvé týždne mi totiž na moje správy nik neodpovedal. Napokon som zohnal izbu u veľmi milého majiteľa, ktorý ma nielenže udržal pri živote hneď v prvý deň až do večera, čo mi veľmi uľahčilo nábeh na 12-hodinový časový posun, no zároveň mi ukázal aj pomohol vybaviť si všetko, čo človek potrebuje k životu v novej krajine.
Ešte na Slovensku som si vybavil aj prácu, no padla tri dni pred odletom. Skúsil som teda napísať do stavebnej firmy, ktorú som už dlhšie sledoval a našťastie, pozvali ma na pohovor. Absolvoval som ho hneď v piatok tesne po prílete a v pondelok som už nastupoval do práce.
Hneď v prvý deň mi dali auto a adresu, na ktorú som sa mal dostaviť, takže som išiel a len som dúfal, že sa stále držím v ľavom pruhu, keďže sa jazdí po inej strane. Zvyšok dní som odrobil desať hodín v práci a následne objavoval oceán, okolie mesta a ľudí. Nemal som čas vešať hlavu, ani sa pozastavovať nad tým, či to má zmysel, proste som žil prítomným momentom.
O Novozélanďanoch sa hovorí, že chodia po uliciach i obchodoch bosí. Zažili ste nejaké kultúrne šoky?
Prekvapila ma zima. Novozélanďania nemajú v domoch centrálne kúrenie, len klímu, väčšinou v obývačke, takže človek si kúri len ohrievačom. Ak je v zime vonku päť stupňov, tak je rovnako aj dnu, čo sa dá, ak je človek pod perinou, no horšie je, ak má spod nej vyjsť. Nenávidel som to a v zimnej bunde som si robil raňajky aj čistil zuby. Hoci som neochorel, stuhol mi chrbát a väčšiu bolesť som v živote nezažil. Teraz je leto, ale zima bola krutá, aj to je dôvod, prečo sa vraciam na Slovensko.
Je pravda, že ľudia sú zvyknutí chodiť naboso, dokonca aj malé deti. Zhodne však tvrdia, že na Novom Zélande nie je chladno a komu je, ten si po pár rokoch zvykne.
Veľký šok bola aj angličtina. Aj keď som doma na Slovensku rozumel všetkému a mal len problém s dlhšími konverzáciami, Novozélanďanom som zo začiatku vôbec nerozumel, majú úplne iný prízvuk aj výrazy. Doteraz sa mi stáva, že mám deň, kedy sa s nimi jednoducho nedohovorím.
Stále tiež pátram po tom, aká je kuchyňa na Novom Zélande, pretože zatiaľ som nič podobné nenašiel, možno len kávu, ktorú pijú zásadne len s mliekom, a koláčiky, v ktorých je mäso s omáčkou.
Veľmi sa mi však páči, ako vnímajú komunitu a spoločnosť. Mnoho ľudí totiž robí veľa vecí pre druhých, cez víkendy tu rodičia organizujú súťaže pre deti, kultúrne podujatie či akcie na rôzne sviatky. Dá sa to však vnímať aj ako manipulácia, je totiž veľa reklám, ktorými sa ostatných snažia presvedčiť, aby prestali fajčiť. Majú tu aj zákon, že deti narodené po určitom roku, si na Novom Zélande nikdy nekúpia cigarety.
Najviac času z dňa vám pravdepodobne zhltne práca. Čo robíte po nej?
Približne 15 rokov cvičím, takže som sa toho nevzdal ani na Novom Zélande. Po ceste domov z práce sa zastavím na hodinu v posilňovni a dva až trikrát denne chodím plávať, keďže sa venujem aj freedivingu, čo je potápanie na jeden nádych.
Pred štyrmi rokmi som sa dal na muškárenie a som veľmi rád, že sa mi v tom podarilo pokračovať aj na Novom Zélande. Niektoré víkendy tak trávim na súťažiach, iné sa venujem cestovaniu. Vyrážam vždy v sobotu, prejdem si miesta, ktoré chcem vidieť, vyleziem na hory, potápam, alebo chytám ryby a noc strávim v aute či na hoteli.
Slovensko žilo v posledných mesiacoch najmä zdražovaním. Je život na druhom konci sveta lacnejší?
Nemôžem povedať, že by tu bola nejaká vec lacnejšia než na Slovensku. Človek tu však dokáže zarobiť viac a je tu omnoho jednoduchšie žiť obyčajný, jednoduchý život.
undefined Čítajte Nájom je asi štvornásobne drahší a na zaplakanie sú tiež ceny rôznych služieb. Teraz som sa napríklad vymkol v aute a musel rozbiť okno, čo ma vyjde v prepočte asi 600 eur, za barbera zaplatím asi 40 eur a drahé sú aj reštaurácie, takže si ich nedoprajem tak často ako doma. Ceny potravín sú však porovnateľné, hoci sa nájdu aj položky, ktoré sú prestrelené.
Zažili ste aj nejaké krízy, pri ktorých ste si povedali, že sa chcete vrátiť domov?
Ani raz. Nemal som ani len pocit, že som stratený, hoci som občas cítil, že tu nepatrím. Nový Zéland je však plný cudzincov, takže ak človek chce, rýchlo to prestane vnímať.
Najnáročnejšie asi bolo, keď som sa tu stretol s bývalou priateľkou, dobehlo ma všetko, pred čím som utekal a vedel som, že sa musím posunúť ďalej a nájsť si cestu.
Za ťažký považujem aj začiatok výletu, kedy mi z mojej izby pravdepodobne robotník, ktorý nám opravoval strechu, ukradol GoPro. Nešlo o to, že sa mi stalo niečo, čo sa mi nikde inde a nikdy predtým nestalo, ale veľmi jasne mi to ukázalo, akí Novozélanďania vlastne sú.
Keď to porovnáte so Slovákmi, je v tom rozdiel? Kradne sa predsa aj na Slovensku.
Novozélanďania sú na jednej strane veľmi milí, priateľskí a nápomocní, na druhej strane vás však každý vystríha, aby ste si zamkli auto. Za rok nám dvakrát vykradli firmu, bežne rozbijú výklady v obchode a je tu veľa rôznych gangov. Kriminalita i drogy sú tu medzi mladými veľmi rozšírené a možno sa mýlim, ale nič podobné som na Slovensku nezažil.
Ak by som hovoril o Maorioch, človek môže mať pocit, že rovnaká je aj definícia Slovákov. Ja však mám dojem, že my sme niekde spravili chybu, nesmierne si totiž vážia svoje korene. Majú vlastný neoficiálny jazyk, kultúru i územia, ktoré sa snažia chrániť dušou a telom a šíriť ďalej medzi ľuďmi.
Práve tu som si uvedomil som si, že na svete sú kmene a menšiny, ktoré sa snažia vydobyť si svoje miesto na zemi a rešpekt ku svojím koreňom a my to síce všetko máme, ale jediné, čo dokážeme, je hádať sa medzi sebou. Možno nám však už nič iné neostáva, lebo vyšší cieľ nie je.
Spomenuli ste, že ste aj na opačnej strane zemegule pokračovali v muškárení. Je tam rybárčenie iné?
Myslím, že okrem rôznych zákonov je najväčší rozdiel v zmýšľaní rybárov. Kým Slováci rybu chytia a pustia, muškári na Novom Zélande si úlovok vezmú a zjedia. Je to pravdepodobne aj tým, že ryby sú tu obrovské. Ak človek na Bielej Orave chytí pstruha, ktorý má 35 centimetrov, je to trofejná ryba, tu je to však len minimálna miera. Slovensko má tiež pestrejšie druhy rýb aj väčší prístup k vode.
Prepadol som tu tiež loveniu na harpúnu. Rybár sa na jeden nádych potopí do tráv a odtiaľ vystrelí na rybu. Znie to jednoducho, ale je náročné ryby nevyplašiť, trafiť tak, aby im človek neublížil a uchrániť pred žralokmi. Zatiaľ sa mi to nepodarilo, ale chcel by som zažiť, aké je to biť sa so žralokom o svoj úlovok.
Chýbalo vám za posledné mesiace niečo zo Slovenska?
Určite rodina a blízki. Som s nimi síce v pravidelnom kontakte, ale je tu 12-hodinový posun, je to preto náročnejšie.
Musím tiež priznať, že mi chýbali slovenskí šoféri a jazdenie po diaľniciach. Novozélanďania jazdia strašne, buď sa pomaly vlečú aj v rýchlejších pruhoch, na trojprúdovej diaľnici idú vedľa seba rovnakou rýchlosťou, alebo predbiehajú každé jedno auto na ceste.
Chýba mi tiež slovenská príroda a len tak si napríklad vyjsť na huby. Na Novom Zélande človek jednak nič nenájde a ani ďaleko nezájde, pretože lesy sú tu veľmi husté.
undefined Čítajte Po roku na Novom Zélande sa o pár týždňov vraciate domov. Neodrádza vás súčasná politická situácia? Mnohí by najradšej vycestovali do zahraničia.
Myslím, že situácia je veľmi podobná vo všetkých vyspelých krajinách západného sveta. Nevraciam sa teda do niečoho nového, len mením jazyk a formu. Zároveň musím povedať, že ma to neodrádza, hoci súčasnú politickú situáciu sledujem a som z nej len sklamaný, riešenie nevidím ani na jednej strane.
Čo si odnášate domov?
Odnášam si to, že hoci je Nový Zéland na druhej strane sveta, nie je to ďaleko a viem, že keby som tu prišiel pred pár rokmi, vedel by som tu ostať a vytvoriť si domov. Musím však priznať, že asi som už starý a lenivý na takéto túlanie sa po svete.
Tento rok mi však dal veľmi veľa a naučil ma, že čokoľvek príde, viem to zvládnuť. Stratil som tiež pocit, že v bezpečí som len na nejakom konkrétnom mieste, dnes viem, že v bezpečí som vtedy, keď som tým, kým chcem byť. Hoci teda moja budúcnosť je nejasná rovnako, ako nejasná bola po príchode na Nový Zéland, nemám v sebe žiaden strach.
Kam povedú vaše prvé kroky po príchode na Slovensko?
Zakotvím v Bratislave a určite sa pôjdem pozrieť do školy spevu, kam som pred tým chodieval. So všetkými sa chcem zvítať a porozprávať. Vítať a veľa sa rozprávať budem potom aj na Orave, teším sa na všetkých od starých rodičov až po synovcov.
Po príchode si dám okrem kávy aj fazuľovú polievku a hoci som pôvodne chcel rodinu prekvapiť a prísť neohlásene, fazuľovica mi nedá spávať a keby som svoj príchod neoznámil, tak ju nedostanem.
