LEŠTINY. Ľudia sa jej čudujú, prečo sa celé dni lopotí a naháňa za prácou, keď jej neprináša peniaze. „To sa ale nedá vysvetliť, tak iba jednoducho - pre dobrý pocit a pre radosť, že môžem svoje skúsenosti posunúť ďalej aj iným,“ hovorí 43-ročná Zuzana Kovalčíková z Leštín.
Ľan nepotrebuje postrek
Na ľan prvý raz natrafila pred deviatimi rokmi v Kokave nad Rimavicou. „Ľubka Žilková prezentovala tradičné tkanie a spracovanie ľanu,“ hovorí Zuzana. „Dala mi semiačka a kúdeľ ľanu, aby som si to vyskúšala.“
Za praktické skúsenosti vďačí svojej praujčinej Zuzane Zápotočnej. Tá jej rozprávala o spracovaní ľanu a ukazovala na poli, ako sa trhá, viaže a potom pradie. Kúdeľ ľanu na Slovensku nekúpite, dostať ho len v zahraničí. Zuzana sa preto rozhodla, že ho bude pestovať sama.
„Odvtedy každý rok ľan pestujem a sejem stále viac,“ smeje sa. „Ľan je jednoročná rastlina. Jej semiačka sú pre zdravie človeka prospešné, je antibakteriálna, drží teplotu tela. Preto sa zdá, že v lete chladí a v zime hreje, je priedušná.“
Kaufland skomplikoval hendikepovaným prístup do predajne. Majú vraj chodiť inak Čítajte Ľan nemá škodcov, preto nepotrebuje žiadne postreky. Vyhovuje mu aj chudobnejšia pôda a chladnejšie, mokré prostredie.
Radšej sa rýpe v zemi, ako upratuje
Ľan ako priadnu rastlinu poznali už v starovekom Egypte. U nás bola rozšírená najprv konope, no keď prišiel ľan, Oravci zistili, že sa mu darí aj v tunajších podmienkach.
Jeho pestovanie sa rozmohlo na hornej Orave. Vychýrené plátennícke dediny vznikali v okolí Námestova a Zubrohlavy. Ženy sa venovali tkaniu, chlapi chodili plátno predávať.
„Chodili na hausírku, sklady mali až v Egypte.“ Na Orave boli aj ľanárske závody. Zanikli, keď sa začali dovážať nite a látky spoza hraníc. „Pre našich predkov bol ľan rovnako dôležitý ako potrava. Keby nemali ľan, nemali by oblečenie,“ hovorí Leštinčanka. Bol to zdroj obživy, predajom plátna si zarábali.
„Teraz sa znovu vraciame k prírode a prírodným materiálom, zisťujeme, aké majú pre človeka výhody. Zbohatnúť sa síce na tom už nedá, ale oveľa dôležitejšie je, ako sa v tom materiáli cítime.“
Zuzana tvrdí, že mnohí sa jej čudujú, prečo je ešte v 21. storočí ochotná plahočiť sa na poli a mať ruky zodraté od práce. Vysvetľuje, že už len samotná fyzická práca je plusom pre telo. Keby to však mala robiť vo veľkom, pre zárobok, nie ako koníček pre radosť, nerobila by to.
Počas letných mesiacov pracuje na poli, cez zimu pradie, štrikuje, tká. Nevenuje sa len ľanu, chová aj ovce, pôvodné valašky, a spracúva z nich vlnu.
„Už ako malá som šila pre bábiky oblečenie, sedemročná som štrikovala a vyšívala. Vždy som radšej robila niečo vonku s drevom, rýpala sa v zemi ako doma upratovala.“
Kvitne namodro len pred obedom
Zuzana seje ľan na konci apríla do upravenej pôdy. Kedysi ženy siali až po zamrznutých, v súčasnosti to už klíma dovoľuje skôr.
„Sialo sa celé pole z ruky ako zbožie, ja sejem do riadkov na šírku stupaje.“ Za dva až tri týždne ľan vzíde a keď je vysoký asi po členky, medziriadky prekyprí a vytrhá väčšiu burinu. Potom už s ľanom nerobí nič.
Rastlina kvitne len dopoludnia za slnečného počasia, modrým kvetom. Po odkvitnutí sa urobia tobolky, v ktorých sú semiačka. Po čiastočnom dozretí semiačka Zuzana ľan ručne trhá a zváža ho z poľa domov.
Ľudia v starobylom osídlení nad Nižnou jedli strukoviny, hovädzinu, na tanieri sa im objavil aj bobor Čítajte Tam orafá bobule a ľan dá do močila, alebo ho rozostrie znovu na pole rosiť. V močile je hotový zhruba za týždeň, rosenie potrebuje dlhší čas, asi tri týždne.
Potom ho nechá usušiť, aby sa mohol lámať, trepať. Je to proces, pri ktorom sa oddelí dutá stonka od vlákna, to sa češe, čiže rozdeľuje na tenšie vlákna.
Prvé nite boli ako laná
Vyčesaný ľan Zuzana spracuje do kúdele. Z praslice potom pradie buď na kolovrátku alebo na vretene. „Hotová niť sa kedysi zvárala v lúhu, aby vlákno bolo pevnejšie a belšie. Z nití sa nasnovala osnova, navila na krosná a mohlo sa tkať.“
Hotové plátno sa bielilo na potoku, pôsobením slnka a vody sa stávalo mäkšie a belšie. Z plátna sa šilo všetko, od oblečenia, perín, plachiet až po obrusy.
Zuzana spomína na svoje začiatky: „Boli ťažké, nestačí len počúvať a myslieť si, že pradenie ide samé. V prvom rade treba cvik, prísť na ten grif.“
K ceste na Nový Zéland ho inšpiroval Pán prsteňov, domov ho láka fazuľovica Čítajte Spočiatku jej práca išla veľmi pomaly, nite boli hrubé ako lodné laná. Dnes už vyrába utierky, prestierania, uteráky, čokoľvek, čo si ľudia radi kúpia pre potešenie, no najmä pre úžitok. Zhotovuje tiež koberce z handier a vlny.
S nadšením sa delí
Zuzku Kovalčíkovú najľahšie stretnete predovšetkým na jarmokoch, rôznych obecných akciách a tvorivých dielňach. Rada sa so svojou vášňou a poznatkami delí s inými. Hovorí, že je veľmi dôležité zachovať tradičné remeslá, vedomosti a spôsob života našich predkov pre budúce generácie. Jej húževnatosť oslovuje mladých aj starých.
„Ak sa chce niekto zbaviť starých nití, nastrihaných handier a podporiť ma, s vďačnosťou ich prijmem. Rada naučím kohokoľvek a kedykoľvek priasť na kolovrátku, vretene, vyšívať, štrikovať, paličkovať, či tkať na krosnách.“
