ZUBEREC. Písal sa máj roku 1941. Drevenicou na starej ulici v Zuberci sa už po piatykrát ozval detský plač, narodil sa syn Alojz. Najmladší, ale vraj najneposlušnejší. „Mama sa často sťažovala, že ma otec málo trestá a keď trestal, tak ma ratovala,“ spomína si. Dôkazom je aj počet nohavíc, ktoré za detstvo roztrhal. Otec bol garbiar, dvom bratom tak raz dal ušiť jedny z kvalitnej teľacej kože. „Brat tie svoje nosiť nechcel, tak som si ich nechal, ale zodral som obe, spúšťal som sa na zadku.“
Hoci doma gazdovali a roboty bolo stále veľa, našiel si čas aj na všakovaké huncútstva. Bolo práve leto, čas kosenia, keď sa s dvoma kamarátmi vybrali na prieskumy okolia. Na doskách za dedinou sa im na slnku čosi zalesklo. Nikdy predtým nič podobné nevideli, dva granáty si preto pomýlili s konzervami. „Jeden som si vzal ja, druhý oni a rozišli sme sa.“ Rodičia Alojzovi ešte nakázali, aby sestre odniesol polievku, v dome ale nikoho nenašiel, vybral sa tak k potoku, aby poklad otvoril. Špekuloval nad tým hodnú chvíľu a granát aj odistil, začul však v diaľke výbuch, pobral sa preto za ním. „Nič som tam nenašiel a išiel som domov. Cestou ma to ale začalo trápiť, tak som granát radšej odhodil. Prekvapilo ma, že vybuchol, ale nič sa mi nestalo, len ma trochu zaškrablo na líci.“
Neskôr po Alojza prišiel sused, vraj ho všetci hľadajú a prišla aj záchranka. Jedného z kamarátov granát zabil, druhému poranil bok. „Žandári sa ma kadečo vypytovali, ale ja som zatĺkal, bál som sa. Pravdu som povedal až veliteľovi.“ Neskôr bol preto vypovedať aj na súde v Trstenej.
Smiali sa mu, že zbiera odpad. Zberateľa starých mobilov sledujú tisícky ľudí Čítajte Alojzove sestry sa rýchlo povydávali, brat bol v učení najlepší, chystal sa za učiteľa, benjamín mal doma ostať s rodičmi. „Brat však miništroval v kostole, dostal zlý posudok a do školy ho nevzali, nuž musel som ísť ja,“ hovorí. Spolu s ďalšími troma spolužiakmi zo základnej školy sa hlásil do učilišťa v Martine. Ponúkali viacero odborov, ani pri jednom však nemal potuchy, čo sa v ktorom študuje. „Cítil som sa byť trochu opravár, raz som rozobral kosačku, tak som sa prihlásil tam.“
Po trojročnom štúdiu odišiel na vojnu. Z domu bol zvyknutý behať po kopcoch, šiel teda k pešiakom. „Každý vtedy hovoril, že úvodné mesiace sú najhoršie a ja som im na to, že to predsa nie je až také zlé. Pozerali vtedy na mňa ako na blázna.“
Po vojne nastúpil do strojární v Martine a prihlásil sa aj do večernej strojníckej priemyslovky. Trikrát do týždňa tak strávil päť hodín ďalším štúdiom. Po piatich rokoch maturoval, bol jeden z prvých študentov, ktorí si mohli vybrať medzi ruštinou alebo matematikou a slovenským jazykom. Vybral si matematiku. „Nebol som v nej veľmi dobrý, ale skúsil som a oplatilo sa.“
Dievčatá ho dovtedy veľmi nezaujímali, roboty mal vyše hlavy. Ak mu aj nejaký voľný čas ostal, trávil ho s kamarátmi v telocvični alebo roháčskych kopcoch. V rodnej dedine sa však zoznámil s o päť rokov mladšou Annou. Pochádzala z troch súrodencov a učarovala mu nielen krásou, ale aj skromnosťou.
„Rodičia robili na poli, doma sme toho nikdy veľa nemali. Keď to porovnám s dneškom, tak každý deň máme Vianoce. O to viac bolo všetko krajšie i úprimnejšie,“ spomína Anna. Peňazí nebolo ani na štúdium, ostala preto pomáhať rodičom. Aby čosi zarobila, sadila stromy a neskôr, ako 16-ročná, začala pracovať v Tesle.
Hoci pochádzali obaja z jednej dediny, predtým sa nikdy nestretli. Aj Anne sa Alojz zapáčil na prvý raz. Bol pozorný, vždy jej otvoril dvere či pomohol s kabátom. Opitý domov neprišiel ani raz a komu mohol, tomu vždy pomohol. „Chodili sme spolu možno dva roky, ale nie tak ako dnes mladí, nebolo ani kde. Potom sme sa vzali.“
Kúpeľňa z lavóra
Civilný sobáš pripadol na 28. decembra, prvého februára brali v kostole. Kňaz vtedy sobášil ďalšie tri páry. „Mala som dlhé biele šaty, ale získať ich bol problém, po látku sme šli až do tuzexu do Žiliny.“ Svadobnú róbu jej potom šila krajčírka z Nižnej. Anna si spomína, že v deň svadby bola v dedine poriadna zima, bývala na kopci, v šatách ju tak mládenci museli vytisnúť.
Strieľa po mačkách, hľadá ho polícia Čítajte Po obrade zamierili všetky páry do kultúrneho domu. Na tancovačku vtedy chodila len družba a mladí, zvyšok ostal oslavovať v dome. Po večeri však prišli manželom aspoň pogratulovať s koláčom či malým darčekom. „Hostina to vôbec nebola taká, aká je dnes. Koláče sa piekli doma a k rezňom sa podávali len zemiaky.“
Po svadbe si Alojz odšikoval Annu rovno do rodnej dreveničky. Priestoru nazvyš veľa nemali, domy sa vtedy ani málom nepodobali na tie dnešné, ľudia obyčajne bývali v jednej izbe, ku ktorej bol pripojený ešte pitvor, kde sa zvyklo variť. „Rodičia spávali v kuchyni a my v prednej izbe,“ spomína Alojz. Kúpeľňu ani záchod nemali, umývali sa v lavóre, do ktorého len nahriali vodu.
Do roka od svadby prišiel na svet syn Rudolf. Anna spomína, že v ten deň stihla ešte Alojzovi na pílu zaniesť obed, práve sa chystali začať stavať dom. „Ani som mu nepovedala, že už idem do nemocnice, len som šla,“ hovorí. Informácií mala pramálo, pôrod si predstavovala jednoduchšie. „Keď mi však oznámili, že syn je živý a zdravý, bol to pre mňa najkrajší pocit na svete.“ Zopakovala si ho potom ešte dvakrát, po troch rokoch sa narodila Hana, po ďalších dvoch Erika.
Alojz nikdy veľa nepil, bránil sa dokonca aj na krste prvorodeného syna. Po polnoci však všetci hostia odišli, ostali len kmotrovci. Tí mu pálenku začali nalievať do vínového pohára. „Sesternica mu ho potom síce vymenila za menší, ale nepomohlo. Vraj také bolesti, aké mal on, som nemala ani ja pri pôrode.“ Odvtedy už deti nezapíjal.
Bál sa aj za ľudí
Život Žuffovcov bol najmä o práci, na jar bolo treba sadiť, neskôr obrábať a potom zas vyberať zo zeme. „A všetko ručne, nebol čas sa vadiť a ani rozvádzať.“ Ak sa dalo, vybrala sa rodina aspoň do hôr, ktoré boli Alojzovou celoživotnou láskou. Robil v horskej službe, sprevádzal ľudí aj sa venoval mládeži. Hoci navštívil viacero kopcov, najradšej má tie, na ktoré sa doteraz pozerá z okna.
Zažil v nich veľa dobrého aj zlého. Najväčšmi mu však v pamäti utkvel výstup na Ostrý Roháč s partiou z Bratislavy. Medzi turistami bola vtedy aj mladá žena bez rúk, Alojza na ňu upozornil vodca skupiny, tej sa má vraj venovať najviac. „Postavil ma pred hotovú vec a ja som nemal srdce jej povedať, že na to nemá.“
Oravskí farmári štartujú traktory a vyrážajú protestovať. Situácia je zdrvujúca, hovoria Čítajte Našťastie, vo výbave so sebou vždy nosil lano, ktoré na ňu naviazal. Pri výstupe po strmých skalách si uvoľnila telo a zapierala sa len nohami. „Ja som sa čudoval, vôbec sa nebála a bola spokojná, ja som sa zas modlil.“ Pre Alojza to bola jedna z mála túr, za ktoré mal aj zaplatené. Dnes sa smeje, že na konci ani nevedel, či má peniaze prepiť, alebo ich dať do kostola. Odvtedy sa pred výstupom modlil vždy.
„Kadejakých ľudí som potom ešte sprevádzal. Mnohí mi povedali, že sa boja. Ja im na to, že to je dobre, pretože za tých, ktorí sa neboja, sa zas bojím ja.“
Slušní ľudia
Väčšina práce doma tak ostala na Anniných pleciach. Nesťažovala sa a ani nehnevala, len sa o Alojza veľmi bála. „Výchova troch deti bola náročná, ale vždy som sa ich snažila naučiť, že nevadí, ak čosi nevedia, dôležité je, aby boli aspoň slušní ľudia,“ hovorí Anna. Občas však na nich zdvihla hlas aj ruku.
Najväčšiu bitku ale dostal najstarší syn od Alojza. Spolu s kamarátmi obtrhal susede jahody, spolu s červenými aj tie zelené. „O to by možno ani nešlo, keby to nebol zorganizoval a ešte nám aj zatĺkal. Hoci možno to aj mal mať po kom,“ hovorí Alojz.
Časom sa manželom deti rozutekali do sveta. Hana sa vydala do Nemecka, Erika do Čiech, v Zuberci ostal jedine Rudolf, za manželku si však vzal Češku. Dokopy majú osem detí. „Rozdiely v kultúrach necítim, dôležité nám ostalo, vždy sa radi zídeme pri jednom stole. Máme dokonca taký, ku ktorému sa zmestíme všetci,“ dodáva Anna.
Za rovnakým oslávili aj nedávne smaragdové výročie svadby, prežili spolu 55 spoločných rokov. Bolo dobre, inokedy horšie, pri všetkom ich však držala viera. „Už keď sme sa brali, vedeli sme, že je to navždy,“ hovorí Alojz.
Hoci sa ani jeden nikam neberie, obaja by boli radšej, ak by dlhšie žila Anna. „Viete, ako to je, keď odíde muž, z domu odíde chlieb, ale keď odíde žena, odíde všetko.“
