SIHELNÉ. Bol práve apríl, Michal mal necelé tri roky a doma mali zabíjačku. Na vlhkom piesku práve vyklápal ďalšiu várku koláčikov, keď ostal na chvíľku bez dozoru. Vybral sa preskúmať okolie a drobnými nôžkami doťapkal až k pracovným stolom, ktoré sa pod mäsom prehýbali. Keď potom k nemu pribehli dospelí, našli ho s rukou v elektrickom mlynčeku.
„Nanešťastie, mal som sveter s dlhým rukávom, takže aj keď som ťahal, ako som len vládal, ruku som už späť vytiahnuť nedokázal,“ hovorí. Dnes mu z nešťastnej udalosti v pamäti ostalo len iskrenie stroja. Mlynček Michalovi odtrhol predlaktie, svalstvo a kožu, lekári v trstenskej nemocnici tak nemali na výber, ruku mu amputovali až do výšky lakťa.
Takmer ročnú rekonvalescencia najhoršie prežívala Michalova mama. Na kýpeť sa nemohla ani len pozrieť, čistiť a preväzovať ranu mu chodila teta. Úraz v ňom dieťa nezaprel a rozdiely medzi kamarátmi nevnímal, spoločne behali po vonku či jazdili na bicykloch, domov však neraz prišiel s veľkým plačom. Kýpeť končí kosťou, aj drobný náraz spôsobí veľkú bolesť.
Čím bol Michal starší, tým viac si svoj hendikep uvedomoval. „Najmä na základnej škole som to bral veľmi citlivo a bál som sa, či sa mi nebudú spolužiaci smiať.“ Podvedome som sa tak vyhýbal situáciám, ktoré mu boli nepríjemné. „Napríklad si pamätám, že som od prvého až po deviaty ročník nikdy nebol na školských záchodoch. Mal som obavy, že ma tam niekto uvidí, ako sa trápim so zipsom na nohaviciach.“ Až na pár výnimiek sa však oveľa častejšie stretol s milým a priateľským prístupom.
Michal dnes s úsmevom priznáva, že si niektoré úľavy užíval, nemusel napríklad rysovať na geometrii, matematika ho nikdy zvlášť nebavila. Na telesnej výchove zas nikdy nemusel cvičiť, behať či športovať ho však bavilo, občas tak oľutoval, že si z domu predsa len nevzal úbor.
Svadobné animátorky z Oravy: Na svadbe sa deti môžu aj niečo naučiť Čítajte Už na základnej škole Michala bavilo kreslenie. Talent majú v rodine, Ignác Kolčák bol strýko Michalovho otca. Spočiatku kreslil tým, čo mu prišlo pod ruku a len tak, ako vedel, neskôr mu však učaroval pointelizmus, pri ktorom je obraz vytvorený z malých bodiek. Najradšej má portréty, ktoré zachytávajú drobné detaily, vrásky či krivky. „Je to veľmi dlhý proces, ale výsledok za to ozaj stojí,“ hovorí.
Kreslenie mu však šlo oveľa ľahšie, keď bol doma. Len vtedy sa vedel správne uvoľniť, zapol si hudbu, zložil protézu a papier si prichytával len kýpťom.
Prirodzene ho však lákala Spojená škola v Nižnej, ktorá ponúka odbor propagačná grafika. K jeho rozhodnutiu prispeli aj spolužiaci, ktorí sa tam hlásili. „Nechcel som sa cítiť v kolektíve sám a potreboval som oporu,“ hovorí. Podľa riaditeľa však bolo zbytočné, aby si prihlášku vôbec posielal, má to skúšať inde. Žiaci predsa bežne pracujú s drevom či linoleom a potrebujú k tomu obe ruky. „Z domu som sa cítil byť zručný a chcel som to dokázať, ale šancu som nedostal, sklamalo ma to.“
Michal sa tak nakoniec hlásil na rovnaký odbor do Ružomberku, kde ho vzali bez výhrad. Problémom však bol internát a s ním spojené situácie, ktorým sa rád vyhýbal. „Napríklad také sprchovanie, vždy som sa bál, kam si dám protézu, aby ju ostatní nevideli,“ hovorí. „Musel som sa však začať starať o seba viac, než som bol zvyknutý doma. Nebol som pripravený premýšľať o tom, čo si kúpiť na raňajky a či mám dostatok vody.“ Deň čo deň tak volal domov, aby ho zo školy konečne vzali. Po mesiaci ho napokon preložili do Nižnej.
Neplakať a žiť
Už po pár týždňoch v novej škole Michal začal žať úspechy a zbierať diplomy. Paradoxne, neraz si ich prebral z rúk riaditeľa, ktorý ho predtým prijať odmietol. Už nikdy potom sa však k incidentu nevrátili. Nenaplnili sa ani jeho obavy, Michal si vždy našiel vlastný spôsob práce, aby úlohu zvládol.
S rastúcimi schopnosťami rástlo aj jeho sebavedomie, hoci prirodzenú hanblivosť v sebe ani dnes nezaprie. „Veľmi mi však pomáhali priatelia. Vnímal som, akí sú oni, snažil som sa neplakať a žiť.“
Jednou z výziev bol pre Michala vodičský preukaz, dlho-dlho odkladal rozhodnutie osloviť autoškolu. O to väčšie prekvapenie pre neho bolo, keď ho privítali s otvorenou náručou. Bežne vraj jazdia ľudia bez nôh i rúk, hravo to podľa nich zvládne. „Prvá hodina v aute síce bola stresujúca, ale šlo to asi aj preto, že som cítil veľkú podporu.“
Spravodlivosť nie je zaručená naveky, treba na nej pracovať, zaznelo na proteste Čítajte Najväčší problém predstavovalo radenie rýchlostí. „Musel som si nájsť techniku, ako to urobiť, aby som volant držal pevne, neraz sa tak musel zapojiť aj inštruktor, aby nedošlo k nehode,“ spomína si.
Michal sa veľmi obával aj práce. Vedel, že príležitostí je málo, nieto ešte pre človeka so zdravotným znevýhodnením. „Po strednej škole som ale mal veľké oči, brat pracoval v Anglicku a ja som si tiež povedal, že chcem zarábať veľké peniaze a byť frajer.“
Pracovať mal v autoumývarke, pár týždňov však presedel na ubytovni, majiteľ mu spočiatku nechcel dať možnosť ukázať sa. „Napokon ma ale zavolal, dal mi šancu, ja som si našiel vlastný spôsob práce a jemu to nevadilo.“ Michal dnes hovorí, že mix kultúr i rôznych ľudí v zahraničí mu pomohli aj po psychickej stránke. Kým dovtedy preferoval oblečenie s dlhým rukávom, dnes nemá problém ukázať aj ruku s protézou v krátkom tričku.
Práca však nesplnila Michalove očakávania o veľkom zárobku, po dvoch rokoch sa tak rozhodol vyskúšať vysokú školu, v živote sa ešte predsa napracuje dosť. Hlásil sa na pedagogiku výtvarnej výchovy do Ružomberka, kde ho po úspešných prijímacích skúškach vzali. „Aj keď tentokrát mi už internát i starostlivosť o seba samého problém nerobili, finančne vychádzalo lepšie, keď som do školy dochádzal.“
Hoci vysokú školu úspešne doštudoval, za katedrou ešte nesedel, odrádzajú ho najmä platové podmienky. „Určite chcem rodinu a necítil by som, že ju dokážem uživiť z takého platu, zamestnal som sa preto ako obkladač.“ Obmedzenia necíti, zvládne akúkoľvek prácu a neraz k nemu kolegovia obdivne vzhliadajú. Podobnosť vidí aj s umením. „Ani tu človek nič neuponáhľa, s jednou obkladačkou občas pracujem aj tri či štyri hodiny. Možno aj preto ma to baví, ale od budúcna by som si rád našiel niečo iné.“
Vyplniť rukáv
Dnes Michal potrebuje pomoc len pri najjednoduchších úkonoch, ktoré si vyžadujú jemnú motoriku. „Pribíjať klince, zapnúť si zips či otvoriť fľašku s vodou je s jednou rukou náročné. Občas si ale poviem, chvalabohu, že ju nemám, napríklad nemusím píliť drevo a vybavil som si parkovaciu kartu, ktorú mi závidia aj kamaráti.“
Neraz sa spoločne bavia na tom, koľko prstov Michal na kýpti ukazuje, alebo ako počíta do desať. Problém by mal iba s vtipmi, ktoré by mu chceli ublížiť.
Od úrazu až doteraz Michal vystriedal zhruba 40 protéz. Až do osemnástky mal každého pol roka nárok na novú, teraz mu musí stačiť jedna na tri roky. „Je to náročné, lebo ruku hocikde obúcham a materiál sa ľahko zašpiní, vyzerá to do pár mesiacov veľmi nepekne.“ Základný typ, ktorý Michal používa, sa viaže na šnúrku, problém tak nastáva už pri nasadzovaní. Trčia z neho šnúrky, tyčky i matice, ktoré neraz pretrhnú oblečenie. „Pod protézou sa mi tiež kýpeť veľmi potí a občas narazí na plast, čo vie byť veľmi bolestivé. Najhoršie však je, že neplní žiaden účel, len vypĺňa prázdny rukáv.“
Smiali sa mu, že zbiera elektroodpad. Marián má zbierku starých mobilov, sledujú ho tisícky ľudí Čítajte Pred pár mesiacmi narazil Michal spolu s bratom na internete na bionické protézy, ktoré dokážu končatinu nahradiť. Človek ich vie ovládať cez svaly a zvládne tak šport či drobné úlohy, ktoré sú s obyčajnou náhradou nepredstaviteľné.
Obrátil sa preto na protetikov v Bratislave, po testoch i analýzach zistili, že by protéza Michalovi mohla pomôcť. Z poisťovne mu však prišlo zamietavé stanovisko, žiadať si o náhradu mal dva roky po úraze a ľavá ruka nie je jeho dominantná končatina. Skúsil inú poisťovňu, no neuspel ani tam.
„Jednanie na úradoch je zvláštne, vraj mám druhú ruku, nepotrebujem protézu a nemám nárok ani na auto s automatickou prevodovkou,“ hovorí. Protetici ho však v rozhodnutí získať bionickú náhradu podporovali a na vyskúšanie dostal aj niektoré prototypy, zároveň mu odporučili skúsiť o pomoc požiadať iných. „Keď som však videl, o čo žiadajú iní, radšej som im prispel ja,“ hovorí. Po pár týždňoch si však rozhodnutie rozmyslel a na stránke Donio spustil výzvu. Vyzbierať musí 34-tisíc eur. „Uvidíme, či sa mi to podarí, za vyskúšanie nič nedám. Už teraz však cítim obrovskú podporu od ľudí, a to je možno niekedy ešte dôležitejšie.“
