ZUBEREC. Karola Hrnčiara môžeme pokojne označiť za trénerskeho mága. Kam prišiel, tam bol zvyčajne úspešný.
Jeho rukami prešli aj takí futbalisti ako Erik Jendrišek, Ján a Peter Maslovci, Róbert Rak, Miloš Lačný, Adam Zreľák, Igor Žofčák, Štefan Zošák alebo Dominik Kružliak.
Za výhru opúšťák domov
Meno Karola Hrnčiara je späté najmä s pôsobením na Liptove. Jeho prvou trénerskou zastávkou v tomto regióne bola Demänová.
„Keďže som robil kontrolu hasiacich prístrojov pre okres Liptovský Mikuláš, nechcel som toľko cestovať. Prespával som v tejto obci. Trénoval som tam asi pol sezónu.“
V roku 1987 oslovili rodáka z Oravy funkcionári Vysokej vojenskej technickej školy v Liptovskom Mikuláši. S mužstvom prežil počas takmer deviatich rokov veľa krásnych chvíľ.

„Viedol som B-čko mužov. Boli sme juniorka Banskej Bystrice, ale neskôr už ako samostatný klub. Mne sa podarilo s nimi štyrikrát postúpiť. Hrali sme neskôr tretiu ligu. Gólovo sa darilo aj Vladkovi Filekovi zo Zuberca. Trénoval som takých hráčov ako Marián Klago, Pavol Kapko, Róbert Pivarník, Peter Hluško alebo Jozef Bugala.“
Prevažnú časť mužstva tvorili najmä vojaci, ktorí narukovali do Liptovského Mikuláša. Karol Hrnčiar si preto rád spomína, ako ich vedel motivovať.
„Vybavil som vojakom, že keď vyhráme, tak všetci dostanú domov opušťák. Keď zápas skončí remízou, tak iba polovica. Veliteľ práporu chodil so mnou a v autobuse im to podpisoval. Každý chcel potom vyhrať. Keď ma stretol otec jedného vojaka, tak sa pousmial, že syn je viac doma ako na vojne.“
ĎALEJ SA DOZVIETE:
- akú príhodu má s Róbertom Rakom,
- aké spomienky vytiahol na Jána Masla, Erika Jendriška či Dominika Kružliaka,
- aký zázrak sa Hrnčiarovi podaril v Liptovskej Štiavnici a prečo dostal tisícku,
- aké veľké skúsenosti nadobudol za takmer 40 rokov trénovania,
- akú humornú príhodu má z trénerskeho kurzu v Bratislave,
- ako sa znovu dostal do Zuberca,
- aké ciele má s klubom,
- akej udalosti už nečakal, že sa dožije.
V jednej sezóne postúpil s dvomi družstvami
Najdlhšou a najúspešnejšou trénerskou anabázou bol MFK Ružomberok. Karol Hrnčiar tam prežil takmer dve desiatky rokov.
„Trénoval som v Tvrdošíne, keď prišiel za mnou pán Bezák. Chcel, aby som postúpil s dorastom do najvyššej slovenskej súťaže. To sa mi neskôr aj podarilo.“