NÁMESTOVO. Jedna na svadby roky nechodila, druhá ich má v krvi. Natália Hucíková a Sára Galčíková z Oravy si vytvorili netradičný biznis, zabavia deti počas svadobnej hostiny. Nápad mali ako prvé na Slovensku.
Keď sa povie animátor, ľudia si skôr predstavia tancujúcich ľudí kdesi v hotelovom komplexe pri mori, vy však zabávate deti na svadbách. Kde vznikol takýto netradičný nápad?
NH: Musím sa priznať, že mám veľkú rodinu, takže som častokrát chodila na svadby ako hosť. Navyše, teta robí starejšiu a raz ju oslovila nevesta, ktorá mala dve deti a hľadala niekoho, kto by ich na svadbe zabavil a postrážil. Keďže študujem pedagogiku, oslovila ma a ja som vedela, že do toho musí ísť aj Sára, sme kamarátky už od základnej školy.
SG: U mňa to bolo presne naopak, vždy som túžila chodiť na svadby, ale aj keď sme domov dostali pozvánku, nikdy sme nikam nešli. Buď rodičia nevedeli, kto nás počas veselice postráži, alebo bolo na svadbe málo detí. Neskôr som si našla priateľa a vydávala sa jeho sestra, na svadbe som bola úplne fascinovaná, vôbec som nevedela, ako to chodí či kde sa pripína pierko.
Raz som tiež bola s kameramanom natáčať svadobné video, neskutočne som si to užívala a nasávala atmosféru, veľmi sa mi všetko okolo svadby. Odvtedy som vedela, že chcem byť ich súčasťou, len som nevedela, ako.
Keď za mnou pred dvoma rokmi prišla Natália s nápadom o svadobných animátorkách, hneď som sa toho chytila a hľadala inšpiráciu. Tiež som si uvedomovala, že to veľa ľudí potrebuje, na Orave je kopec neviest, ktoré sa berú a majú dieťa. Povedala som si, že to skúsime, rozbehneme sociálne siete a stačí, ak pôjdeme na svadbu tri- či štyrikrát do roka, aspoň budeme mať niečo vlastné. Len prvý rok sme však boli na 30 svadbách.
Hlavnou myšlienkou je teda zabaviť deti na svadbe?
NH: Presne tak. Na svadbách sa častokrát zíde rodina po dlhých rokoch a našou úlohou je umožniť im, aby sa mohli porozprávať, zabaviť sa či vypiť si bez toho, aby ich pri tom ťahalo dieťa za rukáv.
Pamätám si našu prvú svadbu, vedeli sme o nej štyri mesiace dopredu a intenzívne sme sa pripravovali. Sáre som vtedy častokrát hovorila, že čerpajme z pedagogiky a urobme to podobne ako v škôlke, kombinujme rôzne druhy aktivít, napríklad vzdelávacie s pohybovými, a tak to máme dodnes.
Jeho vznik sprevádzala úspešná celoslovenská kampaň. Lokálik ohlásil koniec Čítajte SG: Vo výsledku sme teda na prvú svadbu ťahali pomaly hračky z nášho detstva, veľa sme tlačili a vystrihovali, mali sme so sebou dokonca knihy. Mnoho z toho bolo zbytočné, ale chceli sme mať toho čo najviac, aby sme deti zabavili. Keď sme však odchádzali, mala som z toho dobrý pocit, deti nás nechceli pustiť.
Neskôr sme začali program rozširovať a začali nás oslovovať firmy aj hotely, aby sme pripravili program pre deti. Stále sa však vzdelávame, robili sme si napríklad kurz na maľovanie na tvár, učíme sa pracovať s kanekalonom, alebo zapletať copy. Niekedy na to, čo môžeme pripojiť naďabíme na internete, inokedy si to vyžiadajú deti.
Rátam, že predpokladom na takúto profesiu je najmä pozitívny vzťah k deťom. Máte ho odjakživa, alebo ste ho časom nadobudli?
NH: U mňa je to jednoznačné, mám to v sebe. Mladším bratrancom som odmala robila program a ťahala ich, nech sa ideme skúsiť hrať takto, alebo čosi vyrábať. Akosi prirodzene som sa potom vybrala aj na strednú školu pedagogickú.
SG: Moja babka bola učiteľka v škôlke, veľa som k nej vzhliadala. Dávala mi tiež mnohé materiály s dôvetkom, nech si to odložím, že sa mi to raz zíde. Po základnej škole som tiež chcela ísť pedagogickým smerom, ale naši mi to pre internát zatrhli. Milovala som však aj rôzne tábory, tak som si zaumienila, že sa stanem animátorkou. S Natáliou sme chceli ísť dokonca do zahraničia, urobili sme si aj špeciálny kurz, ale prišla pandémia a z plánov vzišlo. Nakoniec sa však sny splnili, hoci v inej forme.
Je zaujímavé, že aj keď sme úplne odlišné, dopĺňame sa. Natália vymýšľa hry, snaží sa ich napasovať presne na vekovú kategóriu a učí ma komunikáciu i prístup k deťom. Ja sa na to pozerám štatisticky, mám na starosti čas, čísla i celkovú organizáciu.
Dnes však už nie sme len dve, ale máme celý tím, v ktorom nás je okolo desať dievčat. Keď si k sebe hľadáme nové baby, pozeráme aj na energiu či charizmu, ktorá z nich musí sršať. Musia si tiež vedieť deti získať, aby vedeli, že sa pri nich budúci cítiť dobre a v bezpečí.
V článku sa dočítate tiež:
- či animátorky vidia rozdiely medzi deťmi v rôznych kútoch Slovenska,
- kde majú najväčší dopyt,
- čo robia, keď to s deťmi neklape,
- ktorá známa hra funguje na všetky deti,
- či sa na svadbe môže dieťa niečo nové naučiť,
- čo na programe animátoriek láka aj dospelých.
Začínali ste ako svadobné animátorky na Orave, postupne ste sa však dostali na celé Slovensko. Vidíte rozdiely?
NH: Nedá sa to, každé dieťa je úplne iné. Sú také, ktoré sú dobre vychované a poslúchnu hneď, iné majú vyššie nároky, napríklad si chcú hračku nechať len pre seba. Pri dospelých sa však stáva, že si nás občas pomýlia s babysittingom (opatrovanie detí pozn. red.) a hodia nám do rúk trojmesačné bábätko, potom sa už ale nedokážeme venovať iným deťom.
SH: Napriek tomu, že dnes už pôsobíme na celom Slovensku, najviac svadieb máme na Orave. Je to možno aj preto, že je tu stále zvyk veľkých s množstvom hostí.
Stalo sa, že vám to s deťmi neklaplo a nedokázali ste ich upútať?
NH: S celou skupinkou sa nám nestalo. Mali sme však dieťa, ktoré nezaujali žiadne spoločné aktivity, tak sme mu dali hru, pri ktorej sa zabavilo samé. Je dôležité, aby sme boli pripravené na rôzne situácie.
Máte finty, ktoré zaručene fungujú na všetky deti?
NH: Zo začiatku je to určite milý prístup. Nikoho do aktivít netlačíme, ak sa s nami dieťa nechce hrať, necháme ho tak, stačí, že nás bude pozorovať a keď sa oťuká, samo sa pridá. Osvedčený je tiež didaktický padák, do kruhovej látky s deťmi nahádžeme loptičky, ktoré vyhadzujeme do vzduchu a na to nadväzujú ďalšie vzdelávacie aktivity. Zaručene vždy zafungujú aj staré-známe Sochy, sochy nehýbte sa, maľovanie na tvár alebo hra, pri ktorej deti súťažia medzi sebou.
Dolnokubínska nemocnica otvorila modernú JIS-ku Čítajte Viackrát ste spomenuli vzdelávanie. Vie byť svadba pre deti aj edukatívna?
SG: Určite áno, dôležité však je, aby sme na to mali vlastný priestor, ktorý je oddelený od sály. Máme napríklad hru, pri ktorej majú deti loviť z vody predmety, ktoré tam nepatria a popri tom sa učíme o znečistení. Pri iných hrách si zas povieme niečo o prírode, alebo načrieme do dopravy či matematiky.
Tiež sme si zvykli, že pri detskom stole sa staráme o to, aby sa deti pekne najedli, alebo pri prvom tanci dbáme o to, aby sa mladomanželom nemotali popod nohy. Nie vždy to však ide, najmä ak majú plazivý dym, alebo balóny na parkete.
Hovoríte, že viete zabaviť deti od troch až do 12 rokov. Stane sa, že sa k vám na svadbe pripletú aj dospelí?
SG: Ak je na svadbe dobrý DJ, vie zapojiť celú sálu, takto sme napríklad na pesničku Hlava, ramená, kolená, palce roztancovali deti aj dospelých. Stane sa nám, že si občas príde aj dospelý vymaľovať maľovanku, dá si niečo namaľovať na tvár, alebo si vypýta tetovačku.
