ORAVA. Dvom oravským rodinám sa za jeden víkend zmenil život na nepoznanie. Oheň zachvátil zadné stavy a značne poškodil veľké časti domu.
„Celý môj život je preč, z izby som si vyniesol len pár papierov a trochu oblečenia,“ hovorí Ján Pilšák z Novote.
Dve dediny, Novoť aj Suchá Hora, sa však zomkli a pomáhajú, ako môžu.
„Bol to obyčajný večer, za sebou už máme stovky podobných,“ hovorí Daniela Šinálová zo Suchej Hory, keď sa vracia v spomienkach k udalosti spred dvoch týždňov.
Ešte počkala, kým sa dcéra vráti z domov, prehodili spolu pár slov a pobrali sa všetci spať. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa prebudia do úplne iného sveta.
Pár hodín po polnoci dcéru prebudil požiarny hlásič z chodby.
„Najprv som si povedala, že to nič nie je, no nedalo mi a šla som sa pozrieť,“ hovorí Erika. Celá chodba bola zadymená a za ďalšími dverami už videla záblesky ohňa. Rodičov tak prebudila s vetou, že požiar nie je veľký a zvládnu ho uhasiť aj sami.
„Prvý vyšiel von manžel Stanislav, prehodil na seba len župan,“ spomína Daniela. Zbadal, že horia zadné stavy, auto sa však ešte dalo zachrániť, preto sa vrátil po kľúče.
Späť však na zbytok rodiny už len kričal, nech rýchlo volajú hasičov a utekajú von, oheň sa šíril veľmi rýchlo.
Učiteľky museli prepustiť deťom zborovňu, vytvorili si virtuálnu Čítajte Obe dcéry už boli oblečené a stará mama, s ktorou rodina býva, stála v chodbe, keď ju chcel Stanislav vyšikovať cez vstupné dvere. Len čo ich však otvoril, ošľahol ho plameň. Neostávalo im preto nič iné, len po jednom vyjsť cez okno. Medzi tým už prišli na miesto aj hasiči, v plameňoch bola polka domu.
„Hasenie trvalo veľmi dlho, horelo v stenách, aj všade dookola,“ spomína dcéra Erika.
Čo bolo príčinou, zatiaľ nevedia. Kúpeľňa, chodba, predsieň aj kuchyňa zhoreli do tla, predné dve izby sa podarilo zachrániť, no ostali celé premočené a zadymené. Statik preto odporučil dom zbúrať a postaviť nový.
„Mojej mame zhorel celý život a mne vlastne tiež. Je to miesto, kde som sa narodila, ostala bývať po svadbe aj vychovávala deti,“ hovorí Daniela. Čo sa v nej momentálne deje, ani sama nevie, od požiaru žije len na adrenalíne.
„Je mi do plaču, ale rúcať sa nemôžem, mám rodinu a teraz sa musíme zomknúť a fungovať ďalej.“
Pomáha jej viera, už dva dni po nešťastí prišla aj na omšu do kostola, hoci z kázne si veľa nepamätá. Oporu však našla najmä v ľuďoch. Niekedy len stačí, že ju druhý objíme, pohladí a do ucha šepne, nech sa nebojí.
Oveľa častejšie však ľudia prídu s pomocou. Chlapi pomáhajú vypratávať dom, ženy varia, rodiny nosia oblečenie či prispievajú finančne.
„Jednoducho, zomkla sa celá dedina, možno aj Orava. Dokonca najmladšia dcéra, ktorá je len štvrtáčka, so sebou každý deň zo školy donesie aj darček od spolužiakov, len aby nebola smutná,“ vymenúva Daniela.
„Neviem, či slovko ďakujem vôbec postačí, aby som zhrnula vďaku, ktorú v sebe cítim.“
Aktuálne si Šinálovci hľadajú prechodné bývanie, kde by aspoň rok mohli spoločne ostať, roztrúsení sú zatiaľ po celej dedine.
Postupne začínajú triediť veci, ktoré im ostali aj dokupovať nové, aby sa aspoň čiastočne dokázali zaradiť naspäť do života. „Je to ťažké, ale verím, že to pôjde, ľudia prisľúbili pomoc aj pri stavbe.“
Prežiť sa dá všetko
Daniela Šinálová sa však na konci rozhovoru v myšlienkach pristaví aj pri rodine z Novote.
„Ak s nimi budete, odkáže im, že na nich myslíme a vieme, čo prežívajú,“ hovorí. Nešťastie v Suchej Hore totiž nebolo jediné, ktoré uplynulý víkend chodilo po Orave. Podobný osud zastihol aj Pilšákovcov.
„Naši mali práve návštevu a pili kávu, keď vyhodilo istič. Mama ešte zažartovala, že určite teraz nepôjde elektrina v celej dedine,“ hovorí syn Ján. Otec ho šiel naspäť nahodiť, keď zbadal, že horia zadné stavy.
Zvýšená opatrnosť je namieste
• Len za posledné týždne horeli na Orave tri rodinné domy. Hasiči preto upozorňujú na dodržiavanie bezpečnostných opatrení. „Na základe zistených príčin je dôležité dbať na zvýšenú opatrnosť pri otvorenom ohni, iskrách aj žeravom popole,“ hovorí Peter Bakaľa, riaditeľ námestovských hasičov. Dodržiavať tiež treba bezpečnostné pokyny pri skladovaní horľavých látok a používať spotrebiče v súlade s návodom na obsluhu. Zabezpečiť tiež treba pravidelnú kontrolu a čistenie komínov.
Do pár minút boli novotskí hasiči pri rodinnom dome, chvíľku na to dorazili aj zbory z okolitých dedín aj štátne zložky. Nevedno, čo bolo počiatočnou príčinou ohňa, možno stačila malá iskra alebo elektrický skrat, plemene však postupovali veľmi rýchlo.
„Pravda ale je, že tu malo čo horieť, mali sme tam drevo, seno a veľmi veľa paliva. Niektoré dokonca blízko pod strechou, aby to mali rodičia čo najbližšie.“
O pol piatej ráno sa hasičom podarilo nad ohňom vyhrať. Zo zadných stavov ostalo len pár múrov a otcova stolárska dielňa, ktorá bude slúžiť ako sklad dreva. Poškodená je navyše celá strecha domu aj izby v podkroví. Jedna z nich patrí aj Jánovi.
„Celý môj život je vlastne preč. Vyniesol som pár papierov a trochu oblečenia,“ hovorí.
Má deväťdesiat a stále šoféruje. Bála som sa, či mi vôbec dajú vodičák, hovorí Čítajte „Ak by sme nemali kde bývať, vedeli by sme tu ostať, ale je to skôr na chorobu.“ Všade je stále plno vody, dymu aj špiny. Spustiť elektrinu nastálo je príliš veľký risk, podarilo sa im však aspoň spojazdniť elektrické kúrenie. Môžu tak postupne sušiť aj odčerpávať vodu.
„Prirovnal by som to k skoku padákom, ľudia to opisujú ako najkrajší zážitok v živote, no a toto je presný opak.“ Dodáva, že prežiť sa dá všetko, dôležité je, že sa nikomu nič nestalo. Pár hodín navyše by prinieslo ešte viac nešťastia.
Postupne si začínajú všetci uvedomovať, čo sa stalo a že dni sa do starých koľají len tak rýchlo nevrátia. Zo štyridsaťročného domu, kde osem ľudí prežilo polku života, ostane na jar iba holá stavba. Priestory čaká rekonštrukcia, vymeniť budú musieť aj celú strechu. „Škody sú v peniazoch nevyčísliteľné.“
Ján priznáva, že sa kedysi zvykol hanbiť za to, že je goral. Do duše mu však prehovoril známy, vraj má byť hrdý na to, odkiaľ pochádza a nikdy na to nezabúdať. Uplynulý víkend sa jeho slová potvrdili. „Orava nie je veľká, ale plná dobrých ľudí, od víkendu je to u nás ako na mravenisku, zišla sa tu hádam celá dedina a v niektorých momentoch už dokonca ani nebola práca,“ hovorí.
Bolo jedno, že bol vonku mráz alebo husto snežilo, každý, kto mohol, priložil ruku k dielu. Obec vyslala pracovníkov aj stroje, pripojilo sa družstvo či blízke firmy a spustili zbierku.
„Niekedy ale len stačí, že sa nám ľudia ozvú, myslia na náš, alebo sa opýtajú, čo nám treba.“ Na poslednú otázku však Ján odpoveď nemá. „Možno len jar a pevne nervy.“
