DLHÁ NAD ORAVOU. Emília Pilátiková oslávila minulý rok deväťdesiatku. Stále pracuje v záhradke a jazdí na aute, sama si zájde k lekárovi aj na nákup. Hovorí, že od života už veľa nechce, zažila všetko, smiala sa aj plakala. Ak sa ale má pobrať na druhý svet, tak aspoň potichu a rýchlo. „Zatiaľ sa však nikam nechystám, ešte mám povinnosti a tie ma držia pri živote,“ hovorí.
Prvá dcéra roľníkov z Dlhej nad Oravou sa narodila 18. októbra 1933, dostala meno Emília. Netradičné meno, hovorili si vtedy mnohí. „Neviem, prečo sa rodičia takto rozhodli, zvykom bolo pomenovať prvé dieťa po nich. A keby ma aspoň pekne volali, ale hovorili mi Miľa,“ spomína.
Otec, prv Ňaňo, chodil za robotou do Nemecka, až o osem rokov neskôr k nej preto pribudla Anna, o ďalších 17 Mária. Emília priznáva, že z najmladšej sestry nadšená nebola, bola už predsa veľká slečna, neraz jej to aj povedala. „Dnes som však veľmi vďačná, býva hneď vedľa mňa, stará sa o mňa a máme pekný vzťah.“
Keďže mládenca v roľníckom dome nemali, najstaršia Emília bola nielen dcérou, ale aj študentkou i paholkom. Vedela poháňať kone, pásť kravy, jednoducho všetko, čo k robote na dedine patrí.
Učievať sa zvykla na kanape pod oknom. „Keď som musela niečo do školy čítať, tak len vtedy, keď neboli na blízku rodičia. Akonáhle prišli, hneď som všetko odložila.“ Práca nepočkala ani v akademický týždeň pred maturitou, Emíliu rodičia vyslali sadiť kapustu. Učebnicu si tak položila do brázdy a kým zasadila prvý riadok, kúsok učiva si zopakovala.
Aj keď prežila dlhé roky ako jedináčik, súrodenec jej veľmi nechýbal. Ulica zvykla bývať plná detí, ktoré sa spolu za humnami hrávali na obchod, školu či kone. „Chlapci nám dali na krk a popod pazuchy dva špagáty a tak nás poháňali,“ vysvetľuje.
Na autobus stoja v mrazoch, z čakárne ich vyhnali vandali Čítajte Hračky však ktovieaké nemala, prvú bábiku jej otec doniesol až z Nemecka. Vedela žmurkať a hýbať rukami aj nohami. Emília sa však smela na ňu len pozerať. „Takto nám bába vydržala až do mojej dospelosti. Zničil ju až požiar v 60. rokoch, v dedine vtedy do tla zhorelo 90 domov. Našim sa podarilo vyniesť len jedny periny.“
Doteraz si pamätá aj na svoju prvú knižku. Volala sa Zlatá kniha rozprávok a dostala ju za dobrý prospech. Patrila k šikovnejším žiakom, aj preto ju v piatej triede ľudovej školy prišiel učiteľ vypýtať na gymnázium do Dolného Kubína. Bolo práve po vojne, postupne začali z dediny do školy odchádzať aj dievčatá. Rodičom sa pustiť pracovnú silu z domu veľmi nepozdávalo, naveľa-naveľa však súhlasili.
Vlak do Dolného Kubína vtedy chodil len z Oravského Podzámku. Spolu s pár ďalšími žiakmi otec odviezol Emíliu z dediny do dediny na koči, ktorý poháňal kôň, a naspäť po nich prišiel až v sobotu. „Cez týždeň sme bývali v byte u otcovej sestry, až po troch či štyroch mesiacoch začal chodiť vlak aj cez Oravu, mohla som tak chodiť z domu do školy každé ráno.“
Práve na gymnáziu sa Emília prvýkrát zamilovala, rovno do učiteľa latinčiny. „Učila som sa hádam len kvôli nemu, ale neskôr odišiel, a tak skončila aj moja láska.“ Inak mala skôr kamarátov, s ktorými sa však často a rada kultúrne vyžívala.
Pred koncom roka napríklad v starej škole organizovali estrády plné kupletov, inokedy zas chodili na dedinské tancovačky. Tanec mala Emília rada, navštevovala dokonca aj tanečnú, na ktorú jej dala peniaze stará mama. Dodnes ovláda polku aj tango a šaty z krúžku má poukladané v krabiciach. „Na záverečnú prehliadku som ale nešla, nemala som na nové,“ hovorí.
Učiteľkou zo dňa na deň
Po maturite nastúpila Emília do práce, v prevádzke mala na starosti administratívne práce. Pri pochôdzkach v banke sa však stretla s vtedajším riaditeľom námestovského gymnázia, ktorý ju presvedčil, nech ide k nemu za učiteľku. Spočiatku učila matematiku a chémiu, vysokú školu však skončila so zameraním na chémiu a prírodopis.
„Páčilo sa mi to, mali sme výborný mladý kolektív a ani s deťmi som nemala žiadny problém,“ približuje Emília. Snažila sa im byť skôr kamarátkou, ale ak chlapci neposlúchali, občas ich vyťahala za krátke vlasy nad uchom.
Počas prvých školských prázdnin sa zoznámila s o štyri roky starším Karolom z Považskej Bystrice, v Dlhej mu sestra robila učiteľku. „Prišiel na návštevu, raz či dvakrát sme sa stretli a možno mi viac už ani nebolo treba, na druhé leto sme sa brali.“ Páčilo sa jej, že bol úplne iný ako ostatní mládenci z dediny, mal v sebe rozvahu i dôstojnosť.
Svadba len málom pripomínala dnešné veselice. Nevesta mala biele šaty, rukavičky aj závoj, ktoré jej šila krajčírka z Tvrdošína. Podľa zvyku mal svadobnú kyticu kupovať ženích, Karol však ešte študoval, peniaze na ňu mu dala Emília.
