RABČA. Pre zlý zdravotný stav sa Július Kubasák začal vlani so životom lúčiť. Porozdával aj svoje veci, aby blízki nemali po jeho smrti naraz veľa roboty. Operácia i následná liečba mu však do žíl vliali novú energiu a v apríli oslávil deväťdesiatku. „Na stovku sa nechystám, staroba je zlá, ale teraz sa cítim dobre. Až tak, že som si nanovo kupoval oblečenie, ktoré som pred tým rozdal,“ hovorí. Hýbať sa, striedmo jesť a nefajčiť, tak znie jeho recept na dlhovekosť.
Július sa narodil ako najmladšie, deviate dieťa roľníkov v malej dreveničke v Rabčiciach, len šiestim súrodencom však bolo dopriate okúsiť život. Hoc sú dnes už všetci na druhom svete, tuhý koreň majú v génoch. Bratia zomreli až po deväťdesiatke a sestre Mariške do stovky chýbalo len štyridsať dní.
Detstvo prežil v dobe samostatného Slovenského štátu. „Aj keď ho dnes politici neuznávajú, mne sa režim celkom páčil,“ hovorí. V pamäti mu utkvelo najmä vlastenectvo a oddanosť k národu. „Slováci sme od rodu, slovenského národu, nebude z nás ani jeden nikdy na škodu,“ odrecituje hneď spamäti.
Slovenskí študenti po vzore Nemecka nosili dokonca uniformy. Tí mladší si hovorili vĺčatá, na sebe mali krátke nohavice, košieľku, žltú stužku previazanú prstencom s dvojkrížom a na hlave nechýbala čapica so žltým zdobením. Starší žiaci, orli, nosili modré prevedenie.
Už nikdy nebude chodiť, povedali lekári. K oltáru dokráčala po vlastných Čítajte Do dediny vtedy prišlo aj športové náčinie, gumené granáty, oštep či lopta. „To sa mi páčilo, bol som odjakživa športový typ, rád som jazdil na bicykli aj sa s kamarátmi z dediny hral futbal, nazvali sme si ho mexický.“ Kedysi však veľa lôpt nebolo, futbalku tak Július ušil z podrážok zo starých topánok od ostatných nádejných futbalistov. Každá koža však bola iná a inak reagovala napríklad na vodu. Neraz tak kadejaký len nie guľatý tvar lopty zmaril víťazný gól.
Július občas rád v spomienkach zablúdi aj k Vianociam. Ako malý chlapec veril, že Ježiško nosí stromček. Raz ho mama poslala spať do inej izby, poriadne ho poprikrývala a odišla si po svojom. „Mne tie periny akosi vadili, tak som sa zobudil a prichytil ju, ako stavia stromček.“
Najviac sa vždy tešil na dobré jedlo, doma piekli štrúdľu, varili šúľance aj kapustu s údenou rybou. Práve tá mu zo všetkých dobrôt chutila najviac. Darčeky vtedy pod stromčekom deti veľmi nenachádzali, Júliusovi sa však jedno prianie podarilo splniť, odmalička túžil stať sa lesníkom.
Vždy spoza okna obdivoval oravskú prírodu, aj sa mu pozdávalo zelené oblečenie, ktoré dodnes nosí. „Mám aj uniformu, tú si však šanujem do hrobu,“ hovorí. Prichystala mu ju ešte aj manželka s lístkom, na ktorom je napísaný účel. Pre istotu, aby nik nezabudol.
Vianočný darček
Július o sebe hovorí, že bol dobrý žiak. Dodnes vie vymenovať všetky slovné druhy aj poučky. Len čo však skončil v škole, doma ho čakala ďalšia práca. Rodičia museli odovzdávať predpísané dávky zemiakov i mlieka a ak by nestačili, boli by sankcionovaní. Nevydýchol si ani cez leto, aby zarobil peniaze, chodil po robotách. Staval tak napríklad most zo Zubrohlavy do Klina.
„Po základnej škole šli niektorí moji priatelia ďalej študovať, mne to bolo ľúto, ale ísť som nemohol, doma som mal starých rodičov, ktorým bolo treba pomôcť,“ spomína si. Keď však v dvadsiatke musel narukovať, zastúpiť ho prišiel synovec.
Július bol veľký fešák, k vlaku sa s ním prišiel rozlúčiť húf dievčat. „Boli to len kamarátky, vážnu známosť som nemal. Hoci s jednou z nich som aj chcel čosi vážnejšie, ale akosi mi nerozumela,“ hovorí. V pluku ho však poznal každý vojak, vždy dostával najviac listov.
Láska si ho našla až v práci, kde sa zoznámil s o sedem rokov staršou Annou.
Bola pekná, múdra aj pracovitá, hneď sa mu páčila. Dnes však Július hovorí, že väčší vekový rozdiel nerobí veľa dobroty a iným odporúča hľadať si seberovných.
Práve Anna, študovaná učiteľka, Júliusa pobádala k štúdiu, čoskoro tak nastúpil na vysnívanú lesnícku školu. O rok sa vzali.
Inklúzia v praxi: Študent spojenej školy vynáša už štyri roky odpadky z Príslopu Čítajte Veselica sa však ani náhodou nepodobala na tie dnešné, pár ráno vycestoval do Svätého Jura za kňazom, ktorý bol nevestin ujo, a poobede sa vracal domov.
„Prvé roky sme sa snažili splodiť potomka, no to sa nám nedarilo,“ priblížil Július. Roboty však mal vyše hlavy, veľmi to teda neprežíval.
Aj keď si Anna tiež snažila zamestnať hlavu, túžba po dieťatku jej nedovolila spávať. Jedny Vianoce sa s kolegyňami v práci dohodli, že urobia radosť opusteným deťom v detskom domove. Každá si jedno vzala k sebe, aby mu vyčarila čarovné chvíle. Najmladší, len štvorročný Ivko tak dostal nový domov.
Spev a hluchota
Ak sa Júliusa opýtate na recept na dlhovekosť, hneď má odpoveď poruke, nefajčiť, striedmo sa stravovať a pravidelne sa hýbať. „Telo je stroj, musí ostať stále v pohybe. Hnevá ma, ak sa niekto vyhovára na opotrebovanie,“ hovorí. Okrem práce v kancelárii tak celý život chodil po lesoch, staral sa o dobytok či robil na záhradke.
Kedysi bol v Rabči vychýrený ovocinár a štepiť stromčeky chodil kadekomu. Naučil sa to ešte v mladosti. Mal aj jednu špecialitu, do jednej jablone naštepil aj desať odrôd jabĺk. Dnes už síce k iným chodiť nevládze, ale o svoje sa postará vždy.
„Veľa rokov som dokonca robil aj poslanca a písal do rôznych časopisov,“ spomína. Jeden príbeh nazval dôveruj, ale preveruj. Na poľovačku sa vtedy vybral aj s dvoma ďalšími kamarátmi. Strelili len jednu jelenicu a na saniach sa potom zviezli naspäť do dediny. O pár rokov neskôr sa na kare jedného z poľovníkov dozvedel, že jelenice boli vlastne dve, s Júliusom sa však nechceli deliť o klobásy.
„Nechal som sa ošuškať, a to som sa na jeleniciach ešte aj viezol. No ale čo už, aspoň som sa naučil, že mám preverovať.“
Oravský hlinený betlehem tvoria stavby, príroda a päťsto postáv Čítajte Pred pár rokmi bol v skupine Spievajúci seniori, nahrali aj cédečko. Pod dvoma pesničkami sa dokonca Július objavil ako autor. Jednu napísal v slovenčine, druhú v goralčine, opisoval v nich Babiu horu.
Hoci si občas zvykol aj v posteli zaspievať, dnes to už nerobí, vraj spev a hluchota do kopy nejdú.
Hrobárovi ušiel dvakrát
Ešte aj dnes Július zvláda robotu v záhradke i starostlivosť o Bardyho. Psí kamarát je už šiesty v poradí a na Silvestra oslávi päť rokov. „Asi by sa ku mne hodilo pomalšie plemeno, ale zatiaľ ho zvládam. Dvakrát do týždňa chodíme aj na prechádzky.“ Čas trávi aj pri rádiu, televízii či obľúbených krížovkách. Návšteve sa však vždy poteší, či už je to poštárka alebo opatrovateľky.
„Zvládnem ešte aj chodiť do obchodu, cestou sa však vždy zastavím aj v krčme, samota je zlá, socializovať sa musím,“ hovorí.
V zime však pivo vymení za deci červeného vína s teplým čajom.
Choroby sa ho veľmi nechytajú, hrobárovi však za život z lopaty ušiel rovno dvakrát. Raz asistoval bratovi, ktorý bol lesník, pri čistení pištole, ten naňho zo srandy zamieril a stlačil spúšť. „Nič sa nedialo, ale keď strelil do zeme, náboj vystrelil. Mama sa vtedy veľmi zľakla.“
Vlani pred rokom ho začal pobolievať chrbát. Liečba nezaberala, Július sa cítil zle a pomaly sa začal so životom lúčiť. „Operácia bola veľmi riziková, ale pomohla. Dnes sa cítim ako znovuzrodený. Manželka zomrela pred 13 rokmi, tak sa za ňou asi ešte nechystám, ale stovky sa dožiť veru nechcem.
