BABÍN. Každý rok na Vianoce má Veronika Fejová len jedno želanie, prejsť aspoň zopár krokov. Čelná zrážka dvoch áut na ceste domov jej túto možnosť navždy vzala.
Pred deviatimi rokmi bola Veronika čerstvá druháčka na strednej škole. Mala kamarátky, priateľa, občas rada vyrazila na párty, inokedy si zašportovala. „Nič ma netrápilo, svet bol gombička,” hovorí.
Hoci vedela, že okolo nej sú aj ľudia na vozíku či s iným zdravotným znevýhodnením, nikdy sa nad tým hlbšie nezamýšľala, nezaujímalo ju to. Každý rok 30. novembra však rozmýšľa nad tým, ako jedna sekunda dokáže zmeniť života človeka.
S partiou priateľov sa bola zabávať v Oravskej Lesnej. Keď sa rozhodli ísť domov, najprv s kamarátom odviezli jednu várku a vracali sa po druhú. Boli práve v Zákamennom, keď sa čelne zrazili s protiidúcim autom.
„Na ten silný náraz nikdy nezabudnem.” Po ňom ostal vodič v bezvedomí, Veronika však vnímala úplne všetko. „Bola som úplne bezradná, nevedela som sa ani pohnúť a mobil som mala úplne rozbitý.” Vo vedľajšom aute sa viezli piati ľudia, háda, že záchranku asi zavolal ktosi od nich. Na miesto nehody prišli rýchlo.
Už v aute cítila, že niečo nie je v poriadku. Nohy si vôbec necítila. Záchranárov sa hneď pýtala, čo sa deje a či ostane ochrnutá. „Nevieme, ale určite nie, musí odznieť prvotný šok,” odpovedali.
Večer chodí Ježiško, ráno Santa. Oravka žije v Kalifornii, celá ulica čaká na koláčiky zo Slovenska Čítajte Keď to dnes hovorí ostatným, na tvári má široký úsmev, občas sa dokonca zasmeje. „Prešlo už deväť rokov, prvé chvíle takéto neboli, na nič z toho, čo prišlo, som nebola pripravená.”
V nemocnici Veroniku uspali, prebrala sa až po troch týždňoch. Pre zlomené stavce už nikdy nebude chodiť, zneli prvé slová lekárov. Len z rozprávania vie, že správu neprijala dobre, v nemocnici ju museli znova uspať. „Možno som s tým v spánku zmierila, ale na druhýkrát som to prijala.”
Po troch mesiacoch balansovania medzi životom a smrťou čakal Veroniky pobyt v Kováčovej. Vodič, hoc bol na tom po nehode oveľa lepšie, v nemocnici podľahol zápalu pľúc. „Bol to hrozné. Neprejde deň, aby som si naňho nespomenula.“ Po posádke druhého auta nikdy nepátrala, nevie ich mená a ani čo sa s nimi vlastne stalo. Len raz v rukách držala papier od súdu. Nepozná ani príčinu nehody, stále však dúfa, že to nebola ich chyba.
Sen o učiteľke
Do kúpeľov prišla ako ležiaci pacient, nedokázala ani udržať hlavu a ruky mala veľmi slabé. Natrafila však na fyzioterapeutku, ktorá jej veľmi pomohla. Mala tesne pred dôchodkom a vyvíjala nový program na cvičenie, do ktorého zapojila aj Veroniku. „Aj som plakala, aj sa hnevala, ale ona ma povzbudzovala a verila mi.”
V Kováčovej stretla veľa pacientov s podobným osudom. Jeden mal mŕtvicu, iný bol po autonehode, spájal ich vozík. „Práve tam som zistila, že sú to obyčajní ľudia, smejú sa aj plačú, len nedokážu chodiť.”
Po mesiaci sa vrátila domov. Návrat bol náročný, dvojspochodový dom nebol vôbec prispôsobený na život s vozíčkom. Všade boli schody a kúpeľňa primalá. Pomáhali tak všetci, rodičia aj blízka rodina, aby sa Veronika čo najskôr zaradila naspäť do života. „Spočiatku som dokázala fungovať len na jednom poschodí, časom sme si všetko prispôsobili, aby som to mala jednoduchšie.”
Ľahký nebol ani príchod medzi spolužiakov. Veroniku poznali ako zdravé a veselé dievča, teraz sedela na vozíčku. Hoci to pred tým nevnímala, škola bola úplne bezbariérová, mala vhodný vstup a dokonca aj výťah. Keďže Veronika v tom čase nebola úplne samostatná, zvyšné dva roky doštudovala individuálne.
Veľký sen bol dostať sa na vysokú školu, Veronika sa videla ako učiteľka v materskej škôlke. „Nakoniec som sa toho vzdala, nevedela som si to predstaviť.”
Dnes je doma, čas trávi najmä cvičením. Začína už ráno cvikmi, ktoré zvládne sama, poobede ju však čaká ešte jeden tréning, pri ktorom potrebuje pomoc. V súkromnej posilňovni jej postupne pribudlo aj špeciálne náčinie, motoped, lopty či bradlový chodník.
Veronika priznáva, že zo začiatku bolo cvičenie poriadny boj, teraz si však bez neho nevie predstaviť ani jeden deň. Aj keď sa snažila dať si pauzu, nejde to, pohyb jej chýbal.
Postupne za sebou vidí aj výsledok každodennej práce. „Najviac som sa bála toho, že sa o seba nezvládnem postarať, dnes to však dokážem.” Ruky jej zosilneli a kým kedysi si nohy vôbec necítila, dnes v nich cit má, aj keď len malý. „Ešte stále ma však poriadne nepočúvajú, chodiť dokážem len s dlahami.” Dúfa však, že jedného dňa to pôjde bez nich.
Najväčší problém jej robí zima, v snehu na cestách sa s vozíčkom nepohne. Niekedy ju tiež potrápi vstup do budovy, inokedy zas strmá rampa. Nič z toho predtým nevnímala. „Na život na vozíčku som si zvykla, malo to tak jednoducho byť.”
Aj keď netaktné otázky či poznámky od dospelých ľudí ju občas zamrzia, z detskej zvedavosti si nič nerobí. Neraz sa jej niektoré z detí vyšplhá na kolená a chce sa s ňou na vozíčku zviezť.
Hlavná podmienka
Dlhý čas od nehody bola Veronika bez priateľa. Postupne sa vyrovnávala s tým, že možno to tak bude aj navždy. „Nájsť si partnera je problém, život na vozíčku prináša veľa obmedzení,“ hovorí.
Na Orave sa chystá cez zimu veľa prechodov, pozrite si kalendár Čítajte Keď jej však napísal dnes už manžel Patrik, vedel, že je vozíčkarka. „O to krajšie to pre mňa bolo, je zdravý, nemá obmedzenia, a predsa si zo všetkých dievčat vybral mňa.“ Život s ním nabral úplne iný rozmer, Veronika bola v horách aj na dovolenke v Chorvátsku, všade tam, kam si myslela, že sa nikdy nedostane.
Po troch spoločných rokoch sa rozhodli, že sa vezmú. Veronika hovorí, že to nebola úplne vysnívaná svadba, ale hlavnú podmienku si splnila, k oltáru dokráčala po vlastných. „Potom mi kameraman aj fotograf hovorili, že ešte nikdy nevideli toľko dojatých ľudí.“
Dnes už mladomanželia stavajú spoločný dom, raz by v ňom mal pribudnúť aj najmenší člen. „Uvidíme, bojím sa toho, ale zatiaľ mám okolo seba plno bábätiek, tak poctivo trénujem.“
