ORAVSKÁ LESNÁ. Po dovolenke v Afrike sa bratranci TONO a LUKÁŠ KATRENČÍKOVCI rozhodli pomôcť deťom v najchudobnejších častiach sveta a postaviť v škole učebňu. Peniaze na to získali z dvojmesačnej brigády vo Švajčiarsku.
„Prvý týždeň sme dostali poriadne studenú sprchu, namiesto klávesnice sme držali v rukách drevo, robili sme pod úplne iným stresovým faktorom a nepomáhalo ani počasie, ktoré sa neustále menilo,“ hovorí Tono. Dodáva, že sa však oťukali rýchlo a dopredu ich hnal najmä dobrý pocit.
Začiatkom októbra vycestovali do Kene, aby učebňu otvorili. Odmenou im bolo pravé africké privítanie plné tanca a hudby.
Pred pár týždňami ste sa vrátili z otvárania učebne v najchudobnejšej časti Afriky. Čo všetko ste zažili?
Bola to zaujímavá skúsenosť, fascinovalo ma, ako ľudia dokážu žiť v slumoch len v plechových domčekoch, ktoré majú trikrát tri metre a aj dvadsať rodín zdieľa jednu toaletu alebo vodovodný kohútik.
Stretli sme tam muža, ktorý musel všetko vybrať z domu, nahádzať naspodok plechovej búdy kamene a dosky, lebo mu tam začala tiecť močovka. Hygiena tam nie je na vysokej úrovni.
Všade dookola je veľká chudoba. Keď sme chceli niekomu niečo v obchode kúpiť a pýtali sme sa, čo by si dal, vysmiali nás, že chuť vôbec neriešia, dôležitý je objem, ktorý zaplní žalúdok.
Navštívili sme aj jednu mamu, s ktorou sa muž rozviedol a ostala sama s piatimi deťmi. Na stole mala práve nachystanú burinu, ktorú chcel dať pôvodne sused ovciam, ona sa však z toho chystala variť. Keď sme jej šli urobiť nákup, upozornili nás, že ju kvôli jedlu môžu večer vykradnúť, preto sme jej v obchode založili tajný účet.
Na Orave postavia moderný kravín, získali naň milión eur Čítajte Zaujímavé tiež bolo, že zo zabitých zvierat dokážu zjesť všetko a nič nevyhadzujú. Mamy svoje dcéry napríklad nepúšťajú do školy, lebo musia variť či sa starať o domácnosť. Majú dokonca aj kino, je to však len televízor s uhlopriečkou sto centimetrov a obecenstvo naň pozerá z drevených paliet.
Boli sme aj v jednom africkom kmeni, kde ľudia pijú krv z kravy s mliekom a zvieratá s nimi spia v dome, aby po nociach neostali napospas dravcom. Majú pre nás nepochopiteľné rituály, napríklad po dovŕšení určitého veku si vyberú spodné zuby, čo ich má ochrániť pred chorobami.
Ešte donedávna chodili 15-roční chlapci z osady do Safari zabíjať leva. Mali len oštep a nožík a mohli sa vrátiť jedine s jeho hrivou. Častokrát sa však stalo, že zviera ich zabilo, rodičia však neboli smutní, naopak, bol hrdí na svojho syna. Od roku 2010 je takáto tradícia zakázaná, zvieratá sú chránené štátom.
Vy dvaja musíte byť celkom odvážni dobrodruhovia. Takýto príbehov z ciest máte niekoľko.
Vyrastáme spolu odmala, sme susedia, kamaráti aj kolegovia v práci. Vždy nás bavilo stále niečo nové skúšať, tak sme začali cestovať, spolu sme už prešli vyše 70 krajín. Každá cesta však bola niečím zaujímavá, buď sme niečo vyviedli, alebo bol nejaký problém.
Lukáš takto napríklad skončil vo väzbe na Malte, lebo sa vozil po letiskovom páse, takže kým si ostatní užívali dovolenku, on čakal na súd. Ja zas mám rád prekvapenia, niečo držať v tajnosti a potom to naraz ľuďom ukázať.
Pred piatimi rokmi sme boli v Maroku, je to vyspelá časť krajiny a väčšina ľudí tam má prístup k vzdelaniu. Aj tak nás však prekvapilo, čo všetko sa dá urobiť s peniazmi a že za 30 eur dokáže celý mesiac dieťa študovať a bývať na internáte.
Obľúbili sme si tam troch chlapcov a občas sme im zvykli poslať peniaze. Neskôr sme sa aj s Lukášom bavili, že to možno nie je správne a lepšie by bolo, ak by sme ich naučili, ako sa hovorí, chytať ryby.
Preto nám napadlo, že by sme mohli pomôcť najchudobnejším častiam sveta, trebárs tam postavili školu, pretože to je jediná vstupenka do lepšieho života a nielen pre jednotlivca, ale celé rodiny.
Ako ste hľadali miesto v Afrike, ktorému pomôžete?
Jednoducho sme hľadali na internete. Vybrali sme si troch misionárov, no Dária Kimuli z Kene nás presvedčila úplne najviac. Hovorila úprimne, dala nám dáta a bolo vidieť, že keby sme chceli, vie nám pomôcť dostať sa do Afriky.
Je to tiež Slovenka, ktorá v Keni žije už desať rokov a s manželom rozbiehajú školu. Zameriavajú sa na najchudobnejších žiakov, ktorí žijú v slumoch, rodičia ich nedokážu uživiť, sú postihnutí, alebo sa narodili ako albíni. Vtedy ich rodičia berú ako prekliatie a neraz ich zavedú do prírody, aby ich roztrhali šelmy.
Dala nám na výber, buď zafinancujeme futbalové ihrisko alebo učebňu v škole, rozhodli sme sa pre učebňu.
Trieda v škole v Keni vás vyšla na 15-tisíc eur, ktoré ste zarobili z brigády vo Švajčiarku. Ako vám to napadlo?
