VAVREČKA. Natália Hvolková sa hýbala odmala, najprv roztlieskavala na futbale, neskôr začala tancovať a čoskoro začala v tanci aj súťažiť. Dnes hovorí, že by sa do takéhoto sveta už nikdy nevrátila. „Je to náročné a veľmi prísne,“ vysvetľuje.
Hoci nikdy neverila, že sa tancom dokáže živiť, dnes učí deti v umeleckej škole a pripravuje páry na svadbu či im dáva možnosť zažiť tanečné rande. „Nejde mi len o nacvičenie choreografie na jednu príležitosť, chcem, aby si z nej dvojica vzala prvky, ktoré môžu použiť aj bežnom živote.“
Mnohí po takýchto hodinách hovoria, že sa konečne na oslavách nepohádali, pretože vedeli, čo majú robiť. Zatancovali si, zabavili sa a šli domov.
Od septmebra Natália otvorila aj hodiny Lady Latin, kde sa ženám snaží prinavrátiť stratenú ženskosť.
Rozprávala som sa s viacerými tanečníkmi a každý mi vždy povedal, že odmala bol pohyblivé a neustále tancujúce dieťa. Boli ste taká aj vy?
Moja mamina je pravý tanečný typ, ale dôležitejšie je, že to vie preniesť aj ďalej, lebo tancovať vedia mnohí, no učiť len málokto. Tiež má veľmi kreatívnu a umeleckú dušu. Ocino je takisto veľmi rytmický a pokiaľ má možnosť, vždy si rád zatancuje.
Možno aj preto som ja od detstva niekde vystupovala. Najprv som recitovala, potom robila divadlo, chodila na spev či na klavír. Keď som mala možno desať rokov, boli sme veľmi dobrá partia piatich kamarátok. Všetky sme chceli niečo robiť, len sme nevedeli, čo presne. Začali sme teda roztlieskavať chalanov na futbale, za čo sa oni hanbili a, samozrejme, nás patrične nenávideli.
Potom si nás pod krídla vzala moja mama, učila nás tancovať, robila nám choreografie, až sme čoskoro naozaj začali chodiť po súťažiach. Po pozretí filmu Let´s dance mi na chvíľku učaroval aj svet hip hopu.
Jedného dňa ma však mamina aj s kamarátom prihlásila na latinsko-americké tance, chytilo ma to a pretancovala som celú strednú školu. Navyše, každú nedeľu som na kurzoch robila trénerovi aj tanečnú partnerku.
Hoci som pôvodne chcela ísť na herectvo, na prijímacích pohovoroch som sa dostala do tretieho kola a ďalej ma nepustili, preto som šla študovať učiteľstvo histórie a filozofie. Hovorila som si, že takáto profesia sa žene vždy zíde. S pôvodným tanečným partnerom sa však naše cesty rozišli, no aj v Banskej Bystrici som si našla cestu k tancu.
Po vysokej škole som súťažne tancovať prestala a dnes by som sa k tomu nevrátila, najradšej by som dokonca bola, ak by som na ne ani nemusela chodiť. Svet spoločenských tancov je prísny a len veľmi ťažko spravodlivo hodnotiteľný. V tom čase som už pracovala na gymnáziu, tancovala pri mamine a oslovila ma aj umelecká škola. Popri dvoch prácach som však šla študovať aj tanečnú školu do Nitre.
Z gymnázia som po troch rokoch odišla a začala som sa naplno živiť tancom, čo mi nikdy ani len nenapadlo.
Tlak na výkon a krásu či dokonale vypracované telo, to sa mi zdá ako dobrá liaheň pre nízke sebavedomie, narušený sebaobraz či poruchy príjmu potravy.
Zažila som to aj ja, spoločenský tanec je náročný, vždy som musela byť krásna a dokonale upravená. Veľmi dlho som neznášala, ako vyzerám, stále som sa cítila škaredá a tučná, všetko na mne bolo zlé.
Pomohli mi ale hodiny súčasného tanca, ktorý akýkoľvek pohyb vníma ako správny, napríklad sa v ňom človek učí, ako spadnúť, či sa trhano hýbať. Stačí si pri tom obliecť tepláky a len sa hýbať, netreba byť krásny. Myslím, že by si to mal zažiť každý človek. Na druhej strane však niekomu môžu pomôcť práve spoločenské tance, pri ktorých sa bude cítiť elegantne a pekne.

Stretávam sa s tým aj v umeleckej škole, pred pandémiou som jednému dievčaťu našla úplne doškriabané ruky, časté sú aj poruchy príjmu potravy. Mám pocit, že za to môže dnešný svet, ktorý chce od každého, aby bol krásny. Snažím sa proti tomu tak trochu bojovať a ukazovať dievčatám, že nie je najpodstatnejšie byť krásny, mať napichané pery, alebo si obliecť crop top.
Zvyknú tlačiť do výkonu deti aj rodičia?
Dieťa zvykne prísť do umeleckej školy, keď má možno päť či šesť rokov, kedy ešte len skúma, či ho bude viac baviť tanec, výtvarná alebo futbal. Niekedy im však rodičia zvyknú nasekať všetko naraz.
Na prvých otvorených hodinách učiteľ detí spoznáva aj sa s nimi zvykne len tak hrať, po čase však treba vidieť výsledky. Sú deti, ktoré to evidentne nebaví, ale mamina chcela byť kedysi tanečníčka, tak dieťa na hodiny núti chodiť, aj keď by si radšej kreslilo, alebo čítalo knižku. Je to potom trápenie pre obe strany.
Niekedy zas vidieť opak, dieťa má potenciál, ale zvyčajne po Vianociach je obdobie, kedy je problém nanovo rozbehnúť. Vtedy občas rodičia povolia a nechajú deti doma namiesto toho, aby ich doviezli na tréning. Je to škoda, ale nie preto, že z neho nevyrastie tanečník, ale takto sa zároveň učí mnohým sociálnym zručnostiam, napríklad zodpovednosti za seba či skupinu. V takýchto prípadoch by preto aj tlačiť mali.
V článku sa dočítate aj
- či sa na kurz tanca ozve aj muž,
- aká zaujímavú hudbu si vybrali snúbenci na prvý manželský tanec,
- prečo sa učiteľka bála, či nevesta neskončí vo svadobnej torte,
- prečo učila Natália tancovať aj kulturistov,
- ako učila Natália tancovať nevidiaceho študenta,
Okrem detí tiež trénujete individuálne páry snúbencov na prvý svadobný tanec. Stretla som sa s názorom, kedy to najmä staršia generácia považuje za zbytočne vyhodené peniaze.
Treba povedať, že najmä staršia generácia už mala skúsenosť so spoločenskými tancami a tancovať vedia, naša generácia sa vie hýbať možno len individuálne na moderné pesničky.