ZÁKAMENNÉ . Martina Káčerik Padušňáková je majiteľkou malej kvetinovej farmy na Orave. Založila ju pred piatimi rokmi, keď si po návrate z Kanady uvedomila, že by rada klasickú prácu striedala s pobytom na čerstvom vzduchu. Dnes hovorí, že Štvrť na kvet je jej srdcový projekt, ktorý ju učí trpezlivosti a láske. Bola by však rada, ak by kultivoval a vzdelával aj ostatných. „Mám pocit, že sme si zvykli mať všetko, čo chceme a ideálne okamžite. No málokedy sa zamýšľame nad tým, že nie je v poriadku, ak kvety precestujú tisíce kilometrov, alebo ak si kúpime ruže v decembri.“
Kde sa u vás zrodila láska k umeniu, prírode či kvetom?
Odjakživa som bola celkom tvorivé a kreatívne dieťa. Rada som si kreslila či vytvárala rôzne výtvarné mini diela.
Žijem na dedine a vzťah ku záhradkárčeniu bol preto úplne prirodzený vzhľadom na prostredie, v ktorom som vyrastala. Okrem úžitkovej záhradky sme mali aj okrasnú, v ktorej rástli rôzne druhy kvetov.
Pamätám si napríklad na nízke biele klinčeky, ktoré boli tak aromatické až mi z tej vône bolo častokrát nevoľno. Moja mama pestovala ruže aj pivonky, ktoré jej kedysi darovala babka.
Spolu so súrodencami, najmä sestrami, sme pomáhali rodičom starať sa o záhradu. Často sme okopávali kvety, trhali burinu, zavlažovali ich. Mama nás popri tom kontrolovala, či sme spolu s burinou nevykopali aj cibuľky kvetov, ktoré po jari odkvitli. Samozrejme, aj to sa nám neraz podarilo.
Zdá sa, že rozhodnutie vytvoriť na Orave kvetinovú farmu bolo akési prirodzené.
S manželom sme časť roka 2017 strávili v Kanade, kde som si vyskúšala aj prácu záhradníčky. V porovnaní so štandardnou prácou v kancelárii, ktorú som robila dovtedy, to bolo niečo úplne iné, no zároveň veľmi obohacujúce. Každé ráno sme s kolegami naložili veľký van rôznym náradím a vyrazili do mesta, kde sme v záhradách strihali stromy, sadili kvety, či trhali burinu. Po teplom lete však prišiel upršaný december, a to už nebola taká romantika, pretože človek strávil v daždi osem aj desať hodín, a trikrát za deň sa musel prezliecť. Táto skúsenosť ma veľmi ovplyvnila.
Domov sme sa vrátili na Vianoce a už vtedy som sa začala zamýšľať nad tým, že by som rada klasickú prácu vyvažovala tým, že budem viac na čerstvom vzduchu. Nakúpila som si preto prvé semienka kvetov.
V tom čase sa mi najviac páčili okrasné maky, ktoré hýria rôznymi farbami a ak sú plnokveté, pripomínajú pivonky. Neskôr som však zistila, že v čerstvej kytici vydržia naozaj veľmi krátko. Stále ich síce pestujem, no skôr pre potešenie oka a ako pokrm pre hmyz.

Zároveň som si nakúpila knihy a hľadala informácie a rady, ktoré zdieľajú iné kvetinové farmy zo Slovenska, Európy alebo Ameriky. Najdôležitejšia je však prax, princíp pokus-omyl som si vyskúšala niekoľkokrát a bola to pre mňa tá najcennejšia skúsenosť.
Čo je Štvrť na kvet?
Je to minikvetinová farma v Zákamennom, môj osobný projekt, ktorý ma kultivuje, učí trpezlivosti a ešte väčšej láske ku kvetom.
Bola by som rada, ak by Štvrť na kvet dokázal časom kultivovať a vzdelávať aj iných. Mám totiž pocit, že sme si zvykli mať všetko a hneď, keď si to zmyslíme, no neuvažujeme nad tým, že kúpiť si ruže v decembri nie je v poriadku, pretože v žiadnej slovenskej záhradke tieto kvety už nekvitnú. Nie je to ich vegetačné obdobie.
Bola by som vďačná, ak by sme aj v bežných kvetinárstvach nachádzali kvety z domácej produkcie, nielen z dovozu, pretože kvety, ktoré precestujú tisíce kilometrov, sú chemicky upravené, ich vôňa je otázna, vydržia vo váze len dva či tri dni, no ich ekologická aj sociálna stopa je obrovská.
Ako vyzerá taký rok na kvetinovej farme? Skončí sa s prichádzajúcou zimou?