NIŽNÁ. Pred ôsmimi rokmi študoval Marián Babinský manažment na Žilinskej univerzite v Žiline. Skončil práve bakalára a nastúpil na magisterské štúdium. Už pár rokov tiež pravidelne cvičil vo fitness centre, v jednom z nich si dokonca našiel aj prácu. „Urobil som si trénerský kurz, trénoval som ľudí, vzdelával som sa. Páčilo sa mi tam ďaleko viac než v škole,“ hovorí.
Popri brázdení internetu raz naďabil na pracovný inzerát, do posilňovne v Abu Dabí hľadali trénera. Veľké šance si nedával, za vyskúšanie by však nič nedal a žiadosť si poslal.
„Čuduj sa svete, pozvali ma na pohovor do Bratislavy. Z vyše 300 ľudí vyberali len 20.“ S malou dušičkou si vystál rad a cez tri miestnosti sa dostal až pred bielu tabuľu, kde si vytiahol otázku a rovnako ako kedysi na maturite mal ukázať, čo všetko vie. Analyzovať cvičenca, nastaviť tréning aj stravu či predviesť ukážky niektorých cvikov.
Ďakujeme, ozveme sa, slová, s ktorými Marián odchádzal z pohovoru v ňom veľkú nádej nevzbudzovali, s novou prácou sa už v duchu lúčil. „Do pár týždňov mi však naozaj volali. Dali mi tiež inštrukcie, čo všetko ma čaká, čo si mám vybaviť aj so sebou vziať.“
Keď veľkú novinu predostrel doma, radosť sa vo vzduchu miešala s rozpačitosťou. „Hlavne mamina nebola veľmi nadšená, hneď mi povedala, že nie, nie, najprv si mám dokončiť školu a až potom vymýšľať.“ Marián hovorí, že ak by to bola iná práca, možno by váhal aj by sa nechal zlomiť. Cvičenie ho však napĺňalo a keď priznal, že by si rád vyskúšal aj súťaženie, manažment fitness centra mu sľúbil plnú podporu. „Vedel som, že môžem žiť svoj sen, tak som sa odmietol vzdať.“
