KLIN. Pred šiestimi rokmi dostala Monika Adamčíková od kamarátky hrebenatku, mušľu, ktorá je už po stáročia symbolom každého pútnika na Svätojakubskej ceste, ktorá smeruje do Santiaga de Compostela v Galícii v Španielsku. Každý, kto ju dostane, by vraj mal ísť na púť.
„V tom čase som pracovala v základnej umeleckej škole v Bratislave, blížil sa koniec školského roka, bolo toho na mňa akosi priveľa a pociťovala som už aj syndróm vyhorenia,“ hovorí.
Slovo dalo slovo a Monika sa naozaj rozhodla ísť. Takmer dva mesiace pripravovala nielen seba, ale aj okolie. S podporou sa totiž vždy kráča lepšie.
Pútnička sa rozhodla ísť najznámejšou cestou, ktorá sa začína na francúzskej strane Pyrenejí v Saint Jean Pied de Port. Putovala 33 dní, hoci na dva dni si urobila aj výlet do Madridu. „Trošku to ľutujem, na niekoľko hodín som sa stratila v päťposchodovom obchode,“ priznáva so smiechom. Domov sa však vrátila s poznaním, že dokáže všetko, čo si zaumieni.
Jedálni už hygiena nehrozí Čítajte Púť v nej doznievala ešte nasledujúce mesiace, hoci sa znovu vrátila do školského prostredia a stále častejšie pociťovala pohnútky odísť z neho na dlhšie a poriadne si od kolobehu oddýchnuť. Jarné prázdniny tak využila na kratšiu, len stokilometrovú cestu po Pyrenejskom polostrove zo Santiago de Compostela až na španielsky koniec sveta – Finisterra. „Tentokrát som to absolvovala s kolegyňou, bolo to iné, človek sa musí prispôsobiť aj obmedziť, ale bol to pekný zážitok.“
O niekoľko mesiacov však naozaj prišiel moment, kedy si Monika povedala, že zo školstva musí odísť. V okovách ju však držal byt, veľký úver aj pocit, že stratí doterajšie istoty. Skok do neznáma však naozaj urobila, barličkou jej bolo všetko, čo získala na púťach.
Učiteľka klavíra sa tak postavila na voľnú nohu. Venovala sa lektorovaniu kurzov pre pomáhajúce profesie v oblasti muzikofiletiky, ktorá je nápomocná k sebapoznaniu a tiež rozvíja pozitívne v človeku prostredníctvom muzikoterapeutických techník. V lete sa vybrala na ďalšiu cestu, tentokrát putovanie začala v Lisabone a skončila v Santiago de Compostella.
„Bola to pre mňa najkrajšia púť, väčšinu času sa ide popri Atlantickom oceáne, čo je pastva pre oči. Cesta bola pre mňa aj veľmi ľahká, za celú dobu som nemala ani jeden otlak,“ približuje pútnička. Po prvýkrát sa jej podarilo ísť hlbšie do svojho vnútra, stretla sa so sebou.
„Na púti som sa tiež chcela pracovne inšpirovať. Keďže som v tom čase robila projekt Hudobníček, zobrala som si so sebou aj malého plyšového maskota, nech nejdem sama.“ Cestou stretávala hudobníkov aj rôzne kapely, ktoré ju v kurzoch inšpirovali. V kontakte je s nimi doteraz.
