ORAVICE. Juráňovu dolinu poznajú turistické nohy najmä vďaka nádhernej prírodnej scenérii Tiesňav, vápencového kaňonu, ktorý modeloval Juráňov potok. Len málokto z nich však tuší, že len čo horská bystrina opustila takmer 400-hektárový úsek národnej prírodnej rezervácie, začala mať problém so zásahmi od človeka.
V 50. rokoch minulého storočia vznikla v Tichej doline horáreň. Dlhé roky nemala elektrickú energiu, dotiahnuť ju tam mala až malá vodná elektráreň, ktorú vybudovali o skoro 40 rokov neskôr.
Myšlienky o pôvodne ekologickej forme elektriny však napokon nedopadli dobre. „Potok je pomerne malý na to, akú veľkú elektráreň naplánovali. Nikdy ani poriadne nefungovala, 12 rokov som tu žil s manželkou, vychovali sme deti a väčšinu roka dokázala utiahnuť spotrebič do 700 wattov, čo nie je žehlička a ani kanvica,“ vysvetľuje Ján Hoľma, strážca Správy Tatranského národného parku (TANAP).
Murovaná hrádza však potok prehradila. Väčšinu vody odvádzalo potrubie na pohon turbíny, časť z nej mala tiecť potokom cez rybovod. Zariadenie pred prehradením pripomína kaskády a slúžiť by malo na ťah rýb.
„Videl som veľa vodných elektrární a len málokde boli rybovody funkčné. Na Juráňovom potoku sa tak máloktorý pstruh či hlaváč cezeň dokázal dostať vyššie, kde mal k dispozícii ešte niekoľko kilometrov toku.“ Ak tam aj nejaké ryby pôvodne boli, väčšinou ich do nižších častí zmyla vlna vody z prívalových dažďov, cez rybovod sa tak znova nevedeli dostať naspäť k neresiskám. Podľa Hoľmu nemálo živočíchov tiež uviazlo v potrubí, alebo ich zomlela turbína.
Vojaci postavili Hviezdoslavovu útulňu na Choči za dva mesiace Čítajte Strážca dodáva, že zanedbateľný nie je ani vplyv na prenos riečnych sedimentov. Rieka je živý organizmus, neustále mení stav, silný prúd vody pri zrážkach tak niekedy úplne vyčistí koryto, no materiál z potoka sa nestratí, len sa premiestni inam.
„Pokiaľ je tento proces prirodzený, zabraňuje tomu, aby sa potok zarezával hlbšie a odvodňoval krajinu,“ približuje. Bariéra vodnej elektrárne však štrk a kamene zadržala, ďalej už tiekla len voda, ktorá prehlbovala koryto.
„Nepomohla by pri tom ani technika, ktorá by materiál preniesla. Voda za hrádzou už nemá takú silu, nedokázala by ho dostať ďalej.“
Zhruba 200 metrov šla voda z potoka potrubím v zemi, dlhé roky tak v tej časti toku chýbala. Keď bol prietok v potoku nízky a odber pre elektráreň stály, klesala prirodzená hladina toku.
