ROHÁČE. Hory k sebe jakživ ťahali ľudí. Najprv pastierov, ktorí nezalesnené poľany a hole obsadzovali stádami oviec, neskôr lesníkov či poľovníkov. Roháčske lesy živili i obyvateľov blízkeho Zuberca či Habovky, biednu výživu si prilepšovali odstrelom divej zveri.
Počiatky ozajstnej turistiky sa však tradujú až postavením Demianovho zrubu v lete 1883, stál za ním lesník Alexius Demian. Zuberskí tesári ho postavili napravo od Ťatliakovho jazierka za Roháčskym potokom.
Čelný rám vítal nápisom Niekomu zle – nám dobre a vnútrajšok ukrýval len niekoľko holých priční na spanie. Základy zrubu sa v Roháčoch ešte dodnes dajú nájsť.
V pôvodne poľovníckom domčeku našli útulok aj turisti, otvorený bol pre nich v lete aj v zime. Významne prispel k zvýšeniu návštevnosti Roháčov, do hôr naraz prichádzali Poliaci, Maďari i Nemci.
„Práve Poliaci začali značkovať aj prvé turistické chodníky,“ píše sa v zuberskej monografii z roku 2011. Prvá značka modrej farby viedla od Witowa na Maguru cez Juráňovú dolinu až na Veľkú Fatru, pokračovala hrebeňom na Bobrovec a končila sa na Bobroveckom sedle. Jej stopy sa zachovali až do konca druhej svetovej vojny.
V článku sa dočítate:
- o pláne postaviť pod Ostrým Roháčom 120-lôžkovú chatu,
- prečo stretnutie s tetou Šrobovou patrilo v horách k najkrajším,
- aké to bolo vyrastať na Zverovke,
- prečo je možno lepšie zomrieť v horách ako na chorobu.
Roháčska príroda sa však stala podkladom nielen pre prácu mnohých bádateľov, ale i fotografov. Aj keď dnes už v Roháčoch pravdepodobne nie je miesta, ktoré by na snímkach nebolo zachytené, vôbec prvú fotografiu uverejnila ročenka Uhorského karpatského spolku v roku 1895. Ostrý Roháč a Plačlivé v lúčoch zapadajúceho slnka odfotografoval Anton Gebauer.
Hej, pod Roháčom žijem
Po štvorročných útrapách prvej svetovej vojny začalo svitať na lepšie časy. Turistika prestáva byť záležitosťou vysokopostavených ľudí a vzdelancov a prebúdzať sa začínajú obyvatelia českých zemí i Slováci, Oravci aj domáci zo Studenej doliny.
Hlavne oravskí študenti považovali Roháče za hory svojho srdca, prebúdzali národné povedomie i hrdosť. Osobitá sa stala symbolom oravskej spolupatričnosti.
Atrofik Mário Ondrík: Neviem, aké je zažiť nenamáhavý a ničím nebrzdený nádych Čítajte Rozvoj národnej turistiky začali podporovať aj vznikajúce turistické spolky. Oddiel v Zuberci viedol vyše desať rokov aj Štefan Šroba. Hoci ho život odvial až do ďalekej Austrálie, rád si vždy na domovinu zaspomína.
„Boli sme dobrá partia, oduševnená. Vždy sme šli jeden za druhého a robili sme všetko pre to, aby sme pomohli rodnému Zubercu i Roháčom,“ hovorí.
Každý výlet do hôr bol pre nich zážitkom, v pamäti mu však utkvel výstup na Kriváň, pri ktorom si mysleli, že na najvyšší vrchol ani nezájdu. Zašli a na oslave im kamene popod nohami poslúžili ako stoly. Vytiahli na ne všetko, čo v batohoch hodiny niesli. Čo každý mal, to ostatným ponúkol.
Najobľúbenejším sprievodcom je dodnes pre Šrobu spev. Hej, pod Roháčom žijem, čistú vodu pijem, hej, kúska chleba nemám, ešte si zaspievam, sa ozýva pri nejednom jeho výstupe doma i v zahraničí. Autorstvo piesne sa pripisuje Anne Šrobovej, ktorej zvykli hovorievať aj Hájnikova.
Vyrastala a žila v hájovni na Brestovej, no po smrti manžela sa musela rodina presťahovať do Zuberca. „Nevedela si v dedine zvyknúť,“ povedala jej vnučka Mária Šišková. „Rodina mala pri Ťatliakovom plese malý prístrešok pre kravy s obytnou kolibkou a starká tam každé leto bývala.“
V Roháčoch zbierala bylinky, pásla kravky, rozprávala turistom príbehy, povesti, historky. Radila, akú liečivú silu má tá-ktorá rastlinka, vždy mala naporúdzi mlieko i maslo. Mnohí turisti zvykli hovorievať, že stretnutie s tetkou Šrobovou patrilo počas pobytu v horách k tým najkrajším zážitkom.
Ničivé plamene
Keď v 30. rokoch prudko stúpol záujem o Roháče a nestačili už útulne ani zruby, i kolibka tetky Šrobovej sa stala nocľahom mnohých turistov. Turistický klub preto hľadal iné riešenie.
Plán postaviť pod Ostrým Roháčom 120-lôžkovú chatu mal však viacero úskalí – technických i finančných. Pražské ústredie nejavilo záujem, zamestnávali ho stavby v iných oblastiach, iniciatívy sa tak chopil turistický nadšenec Ján Ťatliak z Dolného Kubína a vzal na seba celú zodpovednosť organizácie prác aj zháňania financií.
Oravskí včelári hlásia zlý rok, poľnohospodári priemer, záhradkári nestíhajú zavárať Čítajte Súčasne s budovaním základov sa začala stavať aj píla na rezanie dreva. Tesári si neďaleko staveniska vybudovali aj domček, aby mali kde prenocovať.
