RABČA. Po jednej z letných dovoleniek si Harbutovci domov doniesli novú zrkadlovku. Dcéra Klaudia začala fotiť najprv len pre seba, postupne však zábery žali úspech aj v okolí. Fotografovanie jej síce učarovalo, no nevidela v ňom svoj životný smer, aj preto je z nej dnes študovaná farmaceutka.
„Neviem, ako som štúdium zvládla, ale veľmi mi pomáhala práve fotografia,“ prezrádza. Začínala s fotením párov a rodín, postupne však k nim pridala ešte aj novorodencov. Na Oravu pri tom takéto fotenie bábätiek priniesla ako prvá a posledný rok v ňom školí aj iných fotografov.
Hovorí, že nie je zástancom záberov, do ktorých by ľudí presne štylizovala a naraz im povedala, nech sa pozrú do objektívu. Hrou, miernymi usmerneniami a láskou sa ich snažím dostať k emóciám. „Keď rodič chytí dieťaťu rúčku, otec dá mame pusu, alebo sa spoločne ponaháňajú, vzniknú práve zachytené okamihy.“
Hoci ľudia ešte stále preferujú dokonalú rodinu na fotografiách, Klaudia si želá, aby za ňou raz prišli s tým, že takú nechcú. „Práve momentky a nedokonalosti v nich sú v konečnom dôsledku krásne a bezchybne, pretože na fotkách je skutočná rodina.“
Klaudia Harbutová (zdroj: archív Klaudie Harbutovej)Je doba super výkonných telefónov aj sociálnych sietí s filtrami, ktoré z bežného človek razom spravia éterickú bytosť. Má ešte profesionálna fotografia od fotografa vôbec svoje miesto?
Je to dosť ťažké, pretože momentálne všetci fungujú na telefónoch, ale keď už za mnou klienti prídu, často počúvam, že fotku nedokážu odfotiť s mobilom tak ako ja s fotoaparátom, nevedia si poradiť s kvalitou či zachytením konkrétneho momentu.
Na snímkach od fotografa si však najviac vážia to, že sú tam naraz všetci pokope. Obyčajne majú mamy v galérii plno detí, občas sa s nimi odfotí otec či babka, ale spoločnú fotku by hľadali márne.
Skončili ste farmáciu v Brne, ako sa teda študovaná farmaceutka dostane za objektív fotoaparátu?
Asi skrz rodičov, najmä ocino je veľký technický fanúšik. Mal starý foťák, vďaka ktorému mám aj ja z detstva veľmi pekné fotky. Mala som asi 16 rokov, keď sme si na jednej letnej dovolenke kúpili zrkadlovku značky Sony, neskôr sme si k nej ešte dokúpili objektívy a práve to boli moje začiatky s fotografiou.
Teraz obnovili školský klub, v budúcnosti musia rozšíriť školu Čítajte Zvykla som fotiť prírodu, seba alebo spoločné fotografie dnes už s mojím manželom. Šlo to postupne, ľudia mi pochválili tvorbu a opýtali sa ma, či by som niečo podobné nespravila aj im.
Fotografovanie mi učarovalo, ale nevidela som v ňom svoj životný smer, tak som šla na farmáciu. Popri štúdiu som začala byť nespokojná, chcela som niečo iné, tak som absolvovala niekoľko popoludní s fotografom. Dal mi veľa najmä po technickej stránke, naučil ma, čo si mám všímať a na čo si dávať pozor, práve vďaka nemu som začala fotografiu vnímať úplne inak.
Potom to nabralo rýchly spád, uvedomila som si, čo aj ako chcem fotiť a skúšala som to na vlastnú päsť. Farmácia nie je ľahká škola, všetci bol neustále v strese, čo ja nemám veľmi rada, tak som si povedala, že nejak už bude, pripravovať sa budem poctivo, ale svojho hoby sa nevzdám. Neviem síce, ako som štúdium nakoniec zvládla, ale veľmi mi pri tom pomáhalo práve fotografovanie. Navyše, vedela som si takto počas vysokej školy privyrobiť.
Hoci som začínala aj so svadbami, zhruba po roku som z nich úplne upustila. Necítila som sa komfortne, bola oveľa viac introvertnejšia než dnes a nerobilo mi vôbec dobre, keď som vedela, že sa na mňa niekto pozerá. Chcela som byť v úzadí len s párom, hrať sa s ním a veľa komunikovať.
Fotila som teda páry i rodiny a asi dva roky pred štátnicami som absolvovala aj kurz novorodeneckého fotenia. Rada používam extrémy, a tak v čase, keď som sa učila na štátnice, som skúšala niečo celkom nové a začínala som fotiť novorodencov.
Ešte aj popri práci v lekárni som vo voľnom čase fotografovala, neskôr sa mi narodil syn Majko a prišla som do bodu, kedy som sa musela rozhodnúť, čomu sa chcem naplno venovať. Zatiaľ voľba padla na fotografovanie, ale dvere farmácie si nechávam stále otvorené.
Mám pocit, že pred piatimi rokmi ste boli na Orave vôbec prvá, ktorá fotila novorodencov.
Aj ja vnímam, že tu vtedy ešte nik taký nebol, ak aj bol, fotky boli celkom iné. Mala som radosť, že tu niečo nové prinesiem, ale zároveň aj strach, či vôbec budem mať koho fotiť. Predsa len obdobie po pôrode bolo vždy tabu, maminke sa nechával priestor, čas a kľud na to, aby sa s bábätkom zžila.
Častokrát som tak aj dnes vôbec prvá osoba, ktorá ich vidí, pretože novorodenecké fotenie prebieha maximálne do 14 dní od narodenia. Bábätko zavinujem do pozícií, ktoré sú podobné tým v brušku a aj vďaka tesnosti, blízkosti a teplu, sa cítia bezpečne, cítia sa príjemne a zvyčajne ho celé prespia. Stačí pár dní navyše a je vidieť, že dieťa omnoho viac vníma svet, je čulé, vystiera sa a zavinovanie mu už nemusí byť príjemné.
Zároveň som mala pred fotením novorodencov veľký rešpekt, na kurzoch sa síce učíme na bábätkách správnu manipuláciu, dokonca ich súčasťou je aj prvá pomoc, ale človek si uvedomí zodpovednosť až keď v rukách drží to najcennejšie, čo rodičia majú. Keďže som v tej dobe ešte nebola mama a nemala som všetko v rukách, učila som sa na blízkych, alebo som si hľadala rodiny, ktorým som fotenie ponúkla zadarmo. Zbierala som skúsenosti aj si vytvárala portfólio.
Prvý rok tak bol pre mňa náročný a skúmavý, ale časom som zistila, že sa ľuďom moja tvorba páči, fotenie som rozbehla, začala som sa ešte viac vzdelávať a posledný rok už dokonca školím iných fotografov.
Je zaujímavé sledovať posun trendov, keď som začínala, na fotení som mala veľa rekvizít od košíkov, cez deky až po rôzne oblečenie, teraz sa naopak všetko posúva do minimalizmu a do popredia idú emócie, dotyky či objatia. A musím povedať, že sa mi to veľmi páči.
Novorodenecké fotenie si u vás rodiny objednávajú ešte pred pôrodom. Obdobie po ňom však je veľmi krehké, čoraz častejšie počuť o príbehoch, kedy dieťatko zomrie, u mamy sa objaví popôrodná depresia, alebo sa jednoducho necíti dobre.
