LIESEK. Oravka Nadežda Chovančáková vyrastala v prostredí, kde bolo úplne bežné sobášiť sa v mladom veku a najmä na dnešné pomery akosi príliš skoro. Prirodzene od nej rovnaký scenár očakávalo aj okolie, od ktorého najmä s pribúdajúcim vekom čoraz častejšie počúvala otázky na manžela či deti.
Hoci pred dvadsiatkou na jedno či druhé ani nepomyslela, postupom času názory menila. „Pri pravidelných stretávkach zo strednej školy mi po určitom čase začínalo byť ľúto, že väčšina mojich spolužiačok má už doma aspoň jedno dieťa,“ spomína si.
Keď tesne pred tridsiatkou ostala po dlhoročnom vzťahu sama, nevedela, čo so sebou. Odišla do zahraničia, zmenila prostredie, prácu i kamarátov, vďaka ktorým sa na svet opäť začala pozerať trošku optimistickejšie. „No a potom som stretla svojho muža, ktorý mi ukázal, že sa dá žiť aj inak,“ hovorí s úsmevom. Po štyroch rokoch manželstva sa dnes tešia z troch drobcov.
Hoci ich dni bývajú perné a prebdené noci poriadne vyčerpávajúce, Naďa si vraj nič krajšie nevie predstaviť. „Ten pocit, keď vás pri objímaní chcú takmer zahrdúsiť malé detské rúčky, je na nezaplatenie. Nehovoriac o tom, keď je to trojnásobné.“
Mám pocit, že nám je predkladaný len jeden scenár – keď človek vyrastie, tak sa vydá či ožení a bude mať jedno dieťa a potom druhé aj tretie. Málo však počuť o tom, že to nemusí vždy vyjsť, žena nenájde správneho partnera, páry majú problém otehotnieť, alebo sú aj také, čo manželstvo či dieťa nechcú. Pamätáte si, čo vštepovali vám?
Pochádzam z dediny, kde bolo prirodzené ženiť sa či vydávať skoro, najmä na dnešné pomery, kedysi to však bolo úplne bežné. Ak malo dievča 25 rokov, bol najvyšší čas na vydaj.
Samozrejme, aj moji rodičia dúfali, že sa vydám čo najskôr. Ja som sa na svet vypýtala, keď mali 18 rokov. A aj keď to bolo kedysi bežné, ja som si to nevedela predstaviť. A tak to so mnou napokon aj dopadlo, dala som si trochu načas.
Mama domoškoláčky: V školách chceme pripraviť deti na budúcnosť, hoci nevieme, čo budú potrebovať Čítajte Mám však pocit, že na dievčatá a ženy bol a stále aj je vyvíjaný väčší tlak ako na mužov. Nepamätám si, že by tak okolie poukazovalo na slobodných starších mužov ako na slobodné ženy.
Ako ste vy vo svojom živote vnímali takéto povinné zákonitosti spoločnosti?
Nejako som to neprežívala. Hoci som z každej strany a čoraz viac s pribúdajúcim vekom počúvala o rodinnom živote, manželstve, mužovi a deťoch, brala som to len ako zaužívanú zvyklosť, ktorá nemusí byť pre každého.
Aj keď som niekedy v živote chcela mať deti, manžela či vlastný dom, nemala som plán, kedy presne to chcem uskutočniť.
Vo svojom živote ste si zažili viacero vzťahov s partnermi. Kratšie trvali pár mesiacov, najdlhší desať rokov. Ako sa vo vašich partnerstvách vyvíjala myšlienka po rodine?
Nepatrila som k dievčatám, ktoré by sedeli doma a čakali na princa na bielom koni, ktorý ich požiada o ruku a ony skončia ako dvadsaťročné pri sporáku s varechou v jednej ruke a dieťaťom v druhej.
Pred dvadsiatkou som o rodine či manželstve ani len neuvažovala, užívala som si život, mladosť. Meniť sa to začalo s pribúdajúcimi rokmi. Na pravidelných stretávkach zo strednej školy mi po určitom čase začínalo byť aj trošku ľúto, že väčšina spolužiačok má doma už minimálne jedno dieťa.
Váš najdlhší vzťah skončil rozchodom. Najmä ženy zvyknú mať od istého veku pocit, že im ujde vlak, a tak sa zubami-nechtami držia nefungujúceho partnerstva, alebo sa po rozchode rovno zmieria s tým, že už ich nič nečaká. Aké to bolo u vás?
V dlhoročnom vzťahu má človek jedno – istotu, že má niekoho po svojom boku. Síce len naoko, ale predsa aspoň nejaká je. Takýto pocit sa stupňuje, čím je človek starší.
