MÚTNE. Aj keď sú to roky, čo Mária Brišová vyšla zo základnej či strednej školy, už vtedy mala možnosť vyskúšať si alternatívne spôsoby výučby. Chodila do triedy, kde nebola známkovaná, rodičia ju naučili Hejného matematiku, na hodinách si pod lavicou mohla čítať knihy, lebo učitelia vedeli, že učivo zvládne.
Dnes je z nej programátorka rovnako ako jej rodiča. Hovorí, že všetko, čo vie, sa nenaučila v škole. Plamienok v nej zapálila mama s otcom, zvyšok si doštudovala sama.
Keď potom najstaršia dcéra Tamara vedela ešte pred nástupom do prvej triedy čítať a počítať, aj s manželom ju nechali rok doma, prvácke učivo už predsa mala zvládnuté. Postupne si osvojili myšlienky domoškoláctva a dnes svoju dcéru vzdelávajú doma. Podobný spôsob však plánujú aplikovať aj na troch mladších súrodencov.
Prešli ste si bežným vzdelávacím systémom, kde sa žiaci učia v školách, predsa ste si v ňom však zažili celkom inovatívne prvky.
Vnímam, že je to veľká zásluha mojich rodičov. Hoci boli obaja programátori, snažili sa, aby školstvo fungovalo inak, chceli doň vniesť viac zábavy a hry, a tak po školách prezentovali svoje interaktívne spôsoby výučby, alebo napríklad učili Hejného matematiku.
Vďaka nim som sa tiež dostala na prvom stupni základnej školy do triedy, kde sme neboli známkovaní. Doteraz sa čudujem, že sa to vtedy vôbec dalo. Mala som šťastie, že som sa stretla s ľudským prístupom učiteľov, vedela som čítať, a tak ma nenútili sedieť v lavici s ostatnými, ale mohla som sa hrať vzadu v triede s kockami.
Školu som brala ako povinnú jazdu a zaťažovala ma asi menej než mojich spolužiakov, keďže som sa dokázala rýchlo učiť. Niekedy som si vstala pred písomkou o hodinu skôr, aby som si učivo natlačila do hlavy, vypľula ho na teste a zahodila preč, veľa som sa teda nenaučila. Dnes si síce pamätám, aké kvety sme našli po ceste z prechádzky, ale nie to, čo sa písalo v učebniciach.
Brala som všetky príležitosti, kde som sa mohla uliať. Robila som rôzne športy, zúčastňovala sa turnajov a dokonca som šla aj na ten šachový, hoci som šach nevedela hrať, len aby som nemusela sedieť v škole. Učitelia mi to tolerovali, pretože som učivo ovládala a prechádzala som s jednotkami, na matematike som si preto mohla čítať knižku pod lavicou, alebo som namiesto angličtiny mala telesnú výchovu.
Som programátorka a vďačím za to rodičom. To, čo robím a čím sa živím, som sa nenaučila v škole, naštartovali ma oni a potom som sa už vzdelávala sama. Dávali mi množstvo príležitostí, mali svoju firmu a keď potrebovali niečo naprogramovať a ja som už bola v niektorej oblasti pred nimi, napísali mi do školy ospravedlnenku a nechali ma celú noc u seba v kancelárii pracovať. Keď sa ráno vrátili, odovzdala som im hotový projekt, oni mi dali tisíc korún a ja som si spokojná a šťastná kúpila tri páry tenisiek.
Oravčanka sa nebojí sadnúť za volant autobusu ani do kabíny rušňa Čítajte Asi aj preto sa nebojím domáceho vzdelávania, viem, že keď ma niečo oslovilo, vedela som sa to naučiť bez školy.
Pamätáte si ešte na moment, keď ste sa prvýkrát stretli s domoškoláctvom?
Bol to proces. Pamätám sa, že sme s manželom debatovali, prečo sú žiaci známkovaní jednotným systémom a čo z toho, že niektorý dostane päťku a aj tak ide ďalej, hoci základ látky nemá zvládnutý. Omnoho viac by mu asi dalo, ak by sa trebárs zo všetkých látok naučil len časť, ale poriadne. Možno by mohol pomôcť bodový systém či levely, alebo by si žiak sám vybral oblasť, ktorej sa chce venovať. Potom sme si však obaja uvedomili, že to nie je možné v tomto čase, systéme a pri dvadsiatke detí v triede.
V článku sa dočítate aj:
- prečo najstaršia dcéra Tamara nenastúpila do prvej triedy,
- čo počas voľného roka robila,
- akým spôsobom Brišovci svoje deti vzdelávajú,
- čo sa Márii nepáči na bežnom vzdelávaní v školách,
- či plánuje dať svoje deti do bežnej školy a za akých podmienok,
- čo hovorí na argument, že domoškolákom chýba disciplína či socializácia,
- prečo deťom nehovoria, že darčeky nosí Ježiško,
- či sa neboja, čo z ich detí vyrastie.
Ešte predtým, než mala nastúpiť najstaršia dcéra Tamara do školy, chodila aj do materskej škôlky, pretože sama chcela. Neskôr mi ale povedala, že tam síce má kamarátky, s ktorými by chcela tráviť čas, ale viac by sa jej páčilo s nami. Celkom ma to potešilo, pretože ja som sa v detstve cítila lepšie s priateľmi a doma som bola málo.
Keď som spoznala manželovu rodinu, objavila som veľmi silné rodinné puto, napríklad jeho sestry sa navzájom považujú za najlepšie kamarátky. Páčilo sa mi, ak by sme ako rodina aj my držali pokope a neboli len stanica, kde sa všetci ráno zídeme, najeme a vrátime sa zas večer. Do toho som čítala aj príbehy domoškolákov, ktorí mali podobné skúsenosti, a čoraz viac sa mi to začínalo páčiť.
Zlom ale nastal v momente, keď naša najstaršia dcéra vedela čítať aj počítať už v piatich rokoch. Povedali sme si, že čo bude robiť rok v škole, keď už vie všetko, čo sa má v prvej triede naučiť, a tak sme ju nechali jeden rok doma.
