NÁMESTOVO. Fascinujúce, ako rýchlo zvykne človek zabúdať, ide mi hlavou, keď vchádzam do námestovského gymnázia a obíde ma partička študentov so zelenými stužkami pripnutými k fešáckym oblekom.
Kráčajú rýchlo, strnulo a na tvárach sa im celkom jasne dajú čítať obavy. „Držím palce,“ kričí za nimi ženský hlas z presklenej vrátnice. Dnes ich totiž čaká veľký krok do dospelého života.
Nerušiť, prebieha maturitná skúška, hlási veľký nadpis na dverách. Keď som pred dekádou sedela na tých istých chodbách, čakala ma odpoveď z dejepisu. Večer pred tým sa mi však zlialo tridsať otázok do jednej a ja som si vo výsledku nevedela spomenúť ani na dátum druhej svetovej vojny, čo som vyhodnotila ako jasný signál, že maturitou neprejdem.
Pár minút pred tým, než sa tento scenár mal odohrať, mi tak namiesto nôh vyrastali dve želatíny, prázdny žalúdok si dral cestu nahor a neviem, neviem, či ma nachvíľku nepochytila aj zúrivá túžba vytrhnúť z rúk spolužiaka plastové vrecúško, do ktorého sa v návale úzkosti snažil zhlboka dýchať.
Keď pozerám na študentov o desať rokov neskôr, veľa sa toho zjavne nezmenilo.

Nervózneho Antona Jakubjaka čaká o necelých päť minút skúška z nemeckého jazyka. Bojí sa, že si vytiahne otázku, ku ktorej nič nepovie, aj keď čosi by mal vedieť ku každej. Oveľa viac sa však sústredil na matematiku. „Je to celkom stres,“ hovorí.