NÁMESTOVO. Je utorok ráno krátko pred piatou a ja už rezko kráčam k Oravskej poliklinike. Keď som tadiaľto šla pred niekoľkými mesiacmi približne v rovnakom čase, veľký hlúčik pacientov už postával pred budovou.
Pamätám sa, že som vtedy myslela na starého otca, ktorý vraj takto čakával na pomaranče. Aj by som sa nostalgicky pousmiala, keby nebolo 21. storočie a ľudia by sa namiesto zdravotnej starostlivosti domáhali len tropického ovocia.
Rátam s tým, že musím byť minimálne v prvej desiatke pacientov, pre túto príležitosť som totiž oželela raňajky aj prílišnú starostlivosť o svoj zovňajšok.
Do karát mi hrá aj fakt, že to mám k poliklinike len pár minút pešo a nemusím cestovať autom či nebodaj autobusom z okolitých viesok. O to viac ma prekvapí, že pred budovou nik nestojí. Žeby som bola aspoň v niečom jednotka?

Kdeže. Priamo v budove už totiž vládne čulý ruch. Zamierim rovno k súkromnej ortopedickej ambulancii Michala Prádela na prvom poschodí, kde je zatiaľ najviac pacientov.
Traja posedávajú, ďalší sa prechádzajú dookola, nik však nevyzerá tak, že by práve dobehol, aby si chytil miesto. Skôr súdim podľa preložených nôh či rozčítanej knihy, že sú tu už celkom hodnú chvíľu. Pýtam sa, odkedy čakajú pred ambulanciou a najmä, kedy vyrážali z domu.
V článku sa dočítate aj:
- Pred ktorými ambulanciami sa čaká už od štvrtej rána,
- čo hovoria pacienti na situáciu v Oravskej poliklinike,
- ako funguje objednávkový systém na urológii a ortopédii,
- koľko pacientov denne ošetrí urologická a ortopedická ambulancia,
- kto je zodpovedný za to, že pacienti musia vstávať v noci, aby sa dostali na vyšetrenie,
- aké riešenie lekári ponúkajú.
„Ja som odchádzal o pol štvrtej. Keď človek chce byť ošetrený, musí si privstať,“ hovorí Anton z Mútneho.
Už raz sa mu stalo, že prišiel neskôr, dostal číslo šestnásť. Doktor však berie namieste len pätnásť pacientov, musel preto odísť. Druhá polovica pacientov musí mať časenku a desať ľudí ešte hneď zrána prichádza na preväz či injekčnú liečbu.