MALATINÁ. Striebro na hodvábe, mušľa abalone z Austrálie, fernambuk z Brazílie, striebro, eben z Maroka, koža z kozy alebo klokana, nikel, kolofónia, kosť z mamuta, kravy, byvola alebo slonovina, mosadz, vlásie z chvosta koňa zo Sibíri alebo Mongolska. Viete, na čo treba tento materiál? Na výrobu sláčika, bez ktorého by sa nerozozvučali husle, viola, violončelo, kontrabas a ďalšie strunové hudobné nástroje.
Tento materiál by ste našli u Dolnokubínčanky Zdenky Zubekovej, ktorá má svoju malú dielničku v Malatinej. Tam sa venuje oprave a reš-taurovaniu slákov ako jediná žena na Slovensku, konkurenciu jej robí len jeden majster sláčikár a niekoľko husliarov, ktorí sa sláčikom venujú v menšom.
Ako ste sa dostali k tejto práci?
Od malička ma priťahovalo drevo, v drevárni som stále búchala s kladivom, robila som veci ako chalan. Otec ma podporoval. S mamou pôsobili v malatinskom folklórnom súbore a viedli ma k hudbe a slovenským ľudovým tradíciám. U nás doma sa stále spievalo. Odmalička som chodila po folklórnych festivaloch. Pôsobila som v malatinskom detskom folklórnom súbore Skalka ako sólistka a primáška. Naučila som sa hrať na husliach, ktoré priniesol prastarý otec z Francúzska. Sláčik som do rúk chytila už ako deväťročná.
Oravská priehrada má sedemdesiat rokov Čítajte Ale ešte dlho trvalo, kým ste sa začali živiť jeho opravou.
Pôvodne som chcela byť rezbárkou, ale nakoniec som si vybrala strednú školu vo Zvolene, odbor stavba sláčikových nástrojov. Po jej skončení som chvíľu pracovala v Základnej umeleckej škole v Dolnom Kubíne, kde som opravovala hudobné nástroje. Riaditeľ Leonard Vajdulák mi pomohol dostať sa do dielne husliara Tomáša Plhala v Bratislave, kde som získala prvé skúsenosti s lakovaním. Odtiaľ viedli moje kroky do bratislavskej manufaktúry S.V.S Tonewoods, tam som sa ďalej vzdelávala hlavne v lakovaní. Najväčšie skúsenosti som získala v londýnskej dielni J. P. Guvier pri lakovaní a reštaurovaní huslí, ale hlavne renovácii sláčikov. Nakoniec som sa vrátila na Oravu.
Aký je rozdiel pracovať v tomto odbore v zahraničí a doma?
Rozdiel je veľký. V Londýne som denne opravila aj päť slákov, tu sa jednému venujem aj tri dni. V zahraničí si ich hudobníci dávali skontrolovať častejšie, takže vyžadovali menej práce. Na Slovensku sú viac zničené, takže ich oprava trvá dlhšie. Čosi sa s nimi ubabrem, kým vyzerajú tak, ako si predstavujem. Finančne sa to nedá porovnať. Keď som odchádzala z Londýna, díler mi povedal, aby som išla do Viedne, tam vraj platia dvojnásobok toho, čo v Londýne. Ale aj tak som ostala na Slovensku. Chýr o kvalitnej práci sa šíri rýchlo, nástroje mi nosia hudobníci z celého Slovenska.
