NIŽNÁ. Peter Dedinský o sebe hovorí, že od detstva bol šoumen a pred ľuďmi sa vôbec nehanbil. Dokonca si pamätá, ako ho mama nútila robiť pred kamarátmi premety aj šnúry. „A tak niet divu, že som skončil vo folklórnom súbore Oravanček,“ hovorí.
Postupne sa však z folkloristu stal tanečník klasického tanca. Aby z platu umelca uživil rodinu, mal naraz aj štyri práce a okrem viacerých úrazov má za sebou aj množstvo úsmevných zážitkov. „S kolegami sme si robili aj zlovestné žartíky, do suspenzorov sme si dávali chilli papričky a do tašiek pridávali závažia,“ hovorí s úsmevom.
V roku 2017 umelec svoju profesionálnu kariéru ukončil a po 12 rokoch odišiel z baletného súboru Slovenského národného divadla (SND). Svoje odchod vysvetľuje tým, že nechcel žiť vo svete, kde umelec veľa neznamená.
Dnes sa už cíti oveľa lepšie ako režisér a choreograf než tanečník. Pred mesiacom malo premiéru jeho prvé celovečerné predstavenie Anna Karenina od ruského spisovateľa Leva Nikolajevič Tolstoja.
Ako sa z Oravca stane tanečník?
Hoci dnes už 25 rokov žijem mimo Oravy, čo je väčšina môjho života, považujem sa za originálneho Nižňana. Obaja rodičia totiž pochádzajú z Nižnej, jeden z vyšného a druhý z nižného konca. Nepochádzam z umeleckej rodiny, babka zo strany otca síce tancovala a spievala, ale ďalej sa v tom nijak neangažovala.
Od detstva som bol šoumen a vôbec som sa nehanbil. Mamina odo mňa vždy chcela, aby som ukázal jej kamarátom mlynské kolá, šnúru či premet. Čoskoro som začal chodiť do miestneho súboru Oravanček, ktorý fungoval popri Oravane. Práve tam som sa dostal k tancu, pravidelne som vystupoval a okolie vo mne videlo talent.
Strihajú v garáži, kozmetiku robia na posteli. Oravcov lákajú čierne salóny, hrozia v nich infekcie Čítajte Približne v desiatich rokoch prišla do základnej školy ponuka nastúpiť na osemročné tanečné konzervatórium Evy Jaczovej do Bratislavy a triedna učiteľka sa ma opýtala, či by som to nechcel skúsiť, keďže vo mne vidí potenciál. Rodičia mi dali dva týždne na rozhodnutie, nijak ma nenútili ani neodhovárali a ja som na to kývol.
Keď som bola mladšia a tiež som sa rozhodovala, ktorým smerom sa môj život uberie, odradila ma stará mama, ktorá mi povedala, že byť umelcom, hercom či tanečníkom, nie je poriadne zamestnanie.
Mal som šťastie, že ma od začiatku okolie podporovalo. Keďže sú obaja rodičia z Oravy a predtým o balete veľa nevedeli, mysleli si, že ako umelec budem viac zarábať aj sa mať lepšie. Žiaľ, nie je to úplne tak.
Ďalej sa dozviete aj:
- aké je štúdium tanečného konzervatória,
- aké postavy, ktoré Peter tancoval, sú jeho obľúbené,
- aké je finančné ohodnotenie umelcov,
- s akými úrazmi sa bežne stretávajú tanečníci,
- ako si robili s kolegami zle,
- ako dlho Petrovi trvalo pripraviť predstavenie Anna Karenina,
- či sa balet teší obľube,
- aký je slovenský dívák.
Kým moji rovesníci cestovali domov vlakmi či autobusmi, ja som šiel luxusne autom. Môj otec bol len v prvom ročníku na otočku autom v Bratislave päťdesiatkrát, častokrát cestoval späť v noci, aby mohol ísť na druhý deň do práce. Takisto vypomáhal starý otec či rôzni rodinní známi.
V piatom ročníku som sa dostal na stredoškolský internát a v izbe mi zo stien padala omietka. Mne to bolo jedno, ale rodičia šli za riaditeľkou s tým, že nechcú, aby som v takej izbe spával. Nakoniec sami zafinancovali opravu.
Okrem materiálnej či finančnej podpory ma držali aj psychicky. Aby som nemal pocit, že som stratil detstvo, snažili sa mi to vynahrádzať každý víkend, keď som prišiel domov.
V minulosti som rátal, koľko ich stálo moje štúdium, a hoci dnes si už výslednú sumu nepamätám, viem, že im ju nikdy nebudem môcť splatiť.
Takéto štúdium musí byť poriadna drina.
Celé štúdium je rozdelené na dve časti. Do 14 rokov sa žiaci učia predmety ako na bežnej škole, neskôr sa prechádza na dejiny tanca či hudby. Popri takýchto hodinách sme mali aj praktické vyučovanie, kde sme sa učili napríklad šerm alebo techniku klasického či moderného a folklórneho tanca.
Prvý rok na škole bol veľmi ťažký, počas vyučovania síce bola sranda, ale večery bývali otupné a často sme si za rodičmi aj poplakali. Neskôr som si zvykol a čím som bol starší, tým sme toho aj veľa povyvádzali.
Asi v treťom ročníku postupne prichádzali aj možnosti zatancovať si v divadle, za čo som dostával zaplatené, a tak mi rodičia od istého veku nemuseli dávať vreckové. Myslím si, že práve tento systém je tiež najlepší spôsob, ako aklimatizovať študenta do umeleckého prostredia.
V štvrtom ročníku nás rozdelili na klasický tanec a ľudový tanec, dnes sa k tomu už pripája aj súčasný tanec. Ja som sa dostal na balet. Hoci nie je veľa príležitostí na Slovensku ani v tomto smere, vedel som zhodnotiť, že možnosti uplatnenia budem mať o čosi väčšie než folklorista. Zároveň to bola prestíž a folklórnych tanečníkov brali na škole druhorado.
Navyše, chlapcov je v balete málo, len v našom ročníku nás zo šiestich chlapcov vybrali štyroch, pričom neskôr od nás ešte jeden odišiel. Aj preto si nás strážili a vedeli nám prepáčiť aj mnoho problémov, ktoré sme narobili.
Konzervatórium je však najmä veľká drina, ktorá trvá päť dní v týždni. Po ôsmich rokoch som zistil, že mi to bolo málo a musel som v nej pokračovať.
Tancovať balet a pochváliť sa tým v určitom veku rovesníkom alebo dievčatám môže byť trápne.
Jasné, aj mne sa spolužiaci z Oravy posmievali. Dokonca sme dievčatám tvrdili, že sme futbalisti, ale neskôr sme zistili, že je lepšie povedať pravdu, pretože futbalistov je veľa a boli sme vlastne výnimoční.
Človek ale postupom času zistí, že tanečníci nie sú len chlapci v obtiahnutých elasťákoch či suspenzore, ktorí sa ladne pohybujú. Mnohokrát sú to obrovskí chlapi, ktorí majú v sebe veľa testosterónu, rodiny aj deti, a tak vôbec neplatí, že sú medzi nami iba gayovia.
Ostrov umenia otvára jubilejnú sezónu Čítajte Balet pre mňa dnes znamená najmä slobodu, pretože cez tanec vieme vyjadriť mnoho myšlienok, ktoré by sme ťažko vypovedali len slovami. V spojitosti s krásnou hudbou a s možnosťami ľudského tela z toho vie vzniknúť krásne dielo.
Po konzervatóriu ste nastúpili do Slovenského národného divadlo a o pár rokov ste začali aj štúdium na Vysokej škole múzických umení. Ako vyzerá deň v tanečných topánkach?
Prvý tréning začína okolo pol desiatej, ale veľa umelcov si rado pospí, a tak mnohí ani neprídu. Obyčajne to býva problém, keďže je to v rámci našej pracovnej doby. Keďže som chodieval na víkendy domov, nikdy som nezvykol dlho spávať, pretože som vedel, že s rodinou môžem stráviť iba jeden celý deň a to mi ostalo doteraz.
Tréning je rozdelený na niekoľko častí a trvá obyčajne hodinu a pätnásť minút. Po ňom nasleduje asi dvadsaťminútová pauza, v rámci ktorej sa tanečníci idú najesť, osprchujú sa, alebo zájdu na cigaretu. Potom začína skúška, ktorá trvá s prestávkami až do šiestej. V minulosti bol režim dvojfázový a pracovná doba trvala od pol desiatej až do druhej a znova od šiestej až do desiatej. Vyhovovalo to však skôr mamičkám než slobodným ľuďom.
Ak býva večer predstavenie, tak sa hneď zrána skúška. Ak sa nestihne preskúšať všetko, dobehne sa to poobede, prípadne sa v jednej sále skúša staré predstavene a v ďalšej nové. V deň predstavenia sa skúša obyčajne do jednej a až do piatej majú tanečníci rehabilitáciu. Od piatej do šiestej je nástup a príprava na predstavenie, ktoré začína o siedmej.
Máte postavy, ktoré ste tancovali a dodnes sú vaše obľúbené?
