Oľga Feldeková (1943) sa narodila v Martine, vyrastala v Tvrdošíne. Po maturite pracovala dva roky ako
robotníčka v bývalej Tesle Orava v Nižnej. Do tej istej fabriky poslali na „prevýchovu“ aj básnika
Ľubomíra Feldeka, za ktorého sa Oľga v roku 1962
vydala. Postupne mu porodila päť detí.
V týchto dňoch sa na pulty kníhkupectiev dostala
knižná novinka Oľgy Feldekovej Niekedy spávam
v okuliaroch, aby som lepšie videla na sen.
Kniha pôvabných a humorných fejtónikov dokazuje,
že Oľga Feldeková sa nezabudla smiať
a jej optimistický pohľad na svet je liekom pre často ubolenú ženskú dušu.
Nevyschýňa vám studnica tém z rodného kraja, keď ste tak ďaleko (časovo i priestorovo) od neho?
„Čím je človek starší, (ani neviem kde sa stratil ten čas), tým viac zabúda na to, čo sa stalo včera, alebo kde si odložil okuliare, ale spomienky z detstva a mladosti si pamätá celkom presne. Teda, čím dlhšie som preč z Oravy a čím som od nej ďalej, tým mi je bližšia. A keď o nej píšem, zdá sa mi, že sa tie udalosti stali iba nedávno.“
Aj keď ste dlho vo „veľkom“ svete, „nezmešťteli ste“. Určite nie preto, že sa to v poslednom čase „nosí“. Prečo teda?
„Každý z nás je odniekiaľ. Úsmevné je sledovať ľudí, ktorí prišli z dediny do mesta, strávili v ňom nejaký ten rok, a tvária sa, že sa narodili v opere. Toto určite nie je môj prípad.“
Oravským rodinám sa podobáte aj početnosťou tej vašej. Prezraďte z nej čitateľom niečo, čo ešte nevedia.
„Deti mám roztrúsené. Dcéra Ľubka žije v Bratislave, tri deti – Martina, Aničku a Katku - mám v Prahe a dcéra Olinka žije v Berlíne. Mám jedného vnuka a tri vnučky. Posledné dve majú práve v týchto dňoch dva roky. Lujzička je od Aničky o šesť dní staršia. Prakticky len raz do roka sa mi podarí sústrediť všetkých okolo jedného stola: na Vianoce.“ Prišla sezóna dovoleniek. Nevyvediete svoje vnúčatá do svojho rodného hniezda?
„Moje deti majú svoje vlastné rodiny, aj partnerov z rôznych kútov sveta. Plánujú si dovolenky nezávisle na rodičoch. Voľakedy trávili na Orave každé prázdniny. Oravu milujú a majú na ňu tie najkrajšie spomienky. Určite im nedá, aby tam aspoň na pár dní svoje deti nezobrali. Odkedy zomrela moja mama, už sa môžeme vracať iba k môjmu milovanému bratovi a jeho rodine. Aj keď nás k sebe opakovane a úprimne zvú, bolo by náročné, keby sme sa k nim nanosili všetci. Čo sa týka dovolenky nás rodičov, priznám sa, že sme už pekných pár rokov na žiadnej neboli. V lete sa snažíme postíhať, čo sme cez rok zanedbali, a aj tak sa nám to darí len čiastočne.“ V súvislosti s názvom knihy, ktorú ste pred pár dňami prezentovali: o čom z vášho detstva sa vám sníva najčastejšie, a aký sen z detstva sa vám doteraz v živote ešte nesplnil?
„Najsilnejšie zážitky z celkom raného detstva sa mi v snoch zjavujú neustále. Za môjho detstva často horelo, a keďže ešte nebola Oravská priehrada, každú jar boli povodne. Dieťa nevníma tragiku takýchto udalostí a prežíva ich s nadšením. Dodnes si pamätám, aké bolo úžasné, keď nás ujo Ballek viezol na člne - hájovci z Nižného konca Tvrdošína až ku kostolu. Mám pred očami Tvrdošín ako Benátky, sníva sa mi o tom a – až dovtedy, kým sa neprebudím – sa čudujem, prečo dospelí plačú, keď voda vystúpila až po kostol, alebo keď je obrovský oheň taký nádherný. A aký sen sa mi nesplnil? Som spokojná na svete a nemám nesplnené sny. Môj jediný sen je, aby sme boli všetci zdraví.“ Čo si myslíte o vašom rodnom kraji a svojich rodákoch súčasnosti, pozorujúc ich „zobďaleč“ pohľadom mešťana s dobrotou srdca vidiečana?
„Orava je najatraktívnejší kraj, aký poznám. A moji rodáci v ničom za mešťanmi nezaostávajú. Rozbehli sa po svete, z mnohých rodín je aspoň jeden úspešný niekde ďaleko. Vzdelávajú sa, sú múdri a smelí. Som pyšná na to, že som z Oravy. A pyšná som aj na svojich svetových rodákov.“
Keby ste to mohli zariadiť, ako by ste zmenili Oravu a Oravcov?
„Nič by som na Orave a Oravcoch nemenila. Iba ak to, aby sa mali lepšie, aby nemali sociálnu úzkosť a aby si, poniektorí, alkoholom neničili zdravie.“
Keďže sme sa pustili do vážnych tém a vaša knižná novinka je skôr o zábave, zakončime náš rozhovor niečím humorným, čo zatiaľ neodznelo ani v TV OKU, ani inde. Niečím, čo by ste ako slovný dar venovali vašim najbližším na Orave a my ostatní sa pri nich „priživíme“...
„Keď som bola na Dušičky naposledy na Orave, zašla som do Oravíc okúpať sa v termálnom bazéne. Stál tam vedľa mňa človek potúžený alkoholom. Nebol z Oravy, prihovoril sa mi po poľsky: „Táto voda má presne takú istú teplotu ako moč.“ „Ako to viete?“ opýtala som sa ho. „Lebo ste vôbec necítili, že som sa vám vymočil na nohu.“ Odvtedy som si začala dávať pozor, vedľa koho sa v bazéne postavím...
Pozdravujem všetkých svojich rodákov a želám im aj sebe, aby ostali takí, akí sú.“
Autor: Anna Lajmonová
