ZÁKAMENNÉ. Na túto krížovú cestu sme si vytvorili vlastný scenár. Nechali sme sa však inšpirovať filmom Umučenie Krista a ešte sme hľadali rôzne iné zdroje o živote postáv, ktoré v krížovej ceste majú zastúpenie.
Túto krížovú cestu možno naozaj nazvať krížovou z každého uhla pohľadu. Začali sme na nej pracovať už v roku 2019 a nacvičovať sme začali v januári 2020. Potom prišla epidémia covidu, všetko sa zastavilo. K nácvikom sme sa vrátili začiatkom tohto roka.
Pasovali sme sa s obsadením postáv, pretože časť pôvodného súboru už odišla. Nakoniec všetko dopadlo dobre a cestu sa podarilo doladiť do Veľkého piatku. Stálo to veľa síl a obety, ale stálo to za to.
Určite sme chceli, aby sme prišli s niečím, čo sa v každej krížovej ceste nevidí – Petrovo priznanie zrady, Judášovo obesenie, spätné pohľady na Ježišov život, záverečná reč Piláta pod krížom. Dali sme si záležať na výbere hudby. Kostýmy sme si premysleli, aby boli nielen funkčné, ale aj metaforické. Pre mňa osobne bola veľmi zaujímavá postava Judáša a neistota a strach Piláta v záverečnom monológu.
Na Veľký piatok sme hrali krížovú cestu dva razy. Myslím, že sa podarilo posolstvo odovzdať. Bolo to veľmi náročné, emocionálne aj fyzicky. Herci do toho dali všetko. Boli v pôste a poobede ešte aj na obradoch. Veľmi ich obdivujem a skláňam sa s úctou pred nimi.
Krížovú cestu sme mali pôvodne hrať na Kalvárii. Počasie však rozhodlo inak. Hrali sme v Kostole sv. Jozefa. To si však vyžadovalo zložitejšiu logistiku. Postaviť vo štvrtok večer po obradoch pódium, v piatok ráno ho rozobrať, pripraviť kostol na obrady, po obradoch pódium znovu postaviť a po večernej krížovej ceste ho znovu rozobrať a dať kostol do pôvodného stavu. Každý robil, ako vládal. Aj preto to bolo fyzicky vyčerpávajúce. No atmosféra kostola bola úžasná a celú krížovú cestu dokreslila. Stretlo sa tam to, čomu hovoríme génius loci.
S odstupom času hodnotíme, či sa dielo podarilo. Ťažko to posúdiť. Snáď slzy v očiach, dojatie, objatia, mnohé poďakovania divákov z našej obce aj z okolia by mohli byť znamením, že áno.
Všetci moji herci ma prekvapili. Šli do hlbokých emócií, a pritom zostali prirodzení. Ktosi napísal, že to bolo silné preto, že to hrali veriaci ľudia. Veľmi si vážim odvahu a umelecký prínos nových hercov, ktorí doteraz nemali žiadnu divadelnú skúsenosť. Vážim si hlbokú pokoru, s ktorou pristupovali k svojim úlohám.
Dôležité bolo, že nás diváci prijali tak, ako sme sa im odovzdali. Ktosi napísal, že ani netušil, že má toľko sĺz, tak sa vyplakal - musel som to predýchať, preto píšem až teraz - neviem slovami vyjadriť, čo ma viac naplnilo, či vaše ľudské výkony, či to duchovné vyjadrenie.
Ja som bola na druhý deň úplne vyčerpaná, emočne prázdna. Myslím, že asi tak sa mohli cítiť kresťania po ukrižovaní Ježiša. Teraz vôbec neviem, netuším, či vieme krížovú cestu na budúci rok niekam posunúť.
Musím si všetko prežiť, urobiť si odstup, nechať čas na dozretie. Možno budem hľadať nové inšpirácie v živote postáv sústredených okolo Ježiša, riešiť otázky, prečo tak konali.
Táto krížová cesta bola kolektívnym dielom našej divadelnej rodiny, divadelného súboru J. Vojtaššáka. Herci, zvukári a osvetľovači v jednom, chalani, ktorí pomáhali, naše krajčírky, obecný úrad a v neposlednom rade naši verní diváci, účastníci KC, tí všetci sa podieľali na tom, že sa dielo podarilo. Všetkým patrí moje úprimné poďakovanie.
A nesmieme zabudnúť, že NIEKTO pri nás stál, strážil naše kroky, ochraňoval nás, dával nám silu. Ďakujeme, Pane.
Autor: Zuzana Demková
