VELIČNÁ. František Maretta sa narodil so zvýšenou lámavosťou kostí, čo znamenalo, že v detstve mal aj viac ako 40 zlomenín. Stačilo vraj vystrieť ruku a tá mu praskla.
Ochorenie ho tiež pripútalo na vozík. Dnes sa na svojich profiloch na sociálnych sieťach snaží ukazovať, že v spoločnosti sú aj ľudia so zdravotným znevýhodnením. Hovorí o ich životoch, problémoch aj možnostiach nápravy. Občas si ale neodpustí vtip, kedy ho bežne niekto pošle niekam si sadnúť, postaviť sa, alebo ho zastaví s tým, nech čaká a nikam nejde.
Aký je príbeh vášho vozíčka?
Narodil som sa s diagnózou, ktorá sa volá Osteogenesis imperfecta, čo je zvýšená lámavosť kostí. Z viacerých existujúcich typov mám pravdepodobne ten štvrtý, ktorý zahŕňa aj skoliózu chrbtice, deformity končatín a nižší vzrast.
Vďaka dlhodobej liečbe, ktorú som začal v šiestich rokoch, sa môj zdravotný stav zlepšil, kosti boli hutnejšie a mohol som podstúpiť štyri operácie. Takto mi lekári vyrovnali skoliózu, dolné končatiny aj pravú ruku, hoc tento posledný zákrok bol najmä pre zle zrastenú zlomeninu.
Ďalej sa dozviete aj:
- koľko zlomenín mal František v detstve,
- čo deti naučí inkluzívne vzdelávanie,
- ako pomôcť, správať sa a hovoriť s človekom, ktorý má zdravotné znevýhodnenie,
- aké najčastejšie mýty kolujú o vozičkároch,
- bez akých predmetov sa vozičkár nezaobíde,
- aké zaujímavosti ľudia o vozíčkoch nevedia.
Aj vďaka tomu je môj život oveľa lepší, už sa tak ľahko nelámem a dokonca sa môžem postaviť na vlastné nohy a za pomoci chodúle prejsť krátku vzdialenosť. Prvýkrát sa mi to podarilo v 19 rokoch. Bol to krásny, doposiaľ nepoznaný pocit. Považujem to za svoj splnený sen aj osobný úspech, keďže to nikto nečakal, no môže za to najmä vytrvalosť rodičov, ktorí sa po mojom narodení nevzdali a hľadali mi vhodnú liečbu.
Koľko zlomením ste v detstve mali?
Ťažko je určiť presné číslo, ale čo si pamätám, tak ich bude viac ako 40 a možno aj 50. Boli to však zlomeniny, ktoré vychádzali z mojej diagnózy, niekedy stačilo, že som vystrel ruku a tá mi praskla. Nerátam do toho čísla úrazov, ktoré sa mi stali pre vlastnú chybu.
Každá zlomenina bola svojím príbehom výnimočná. Ak však nerátam zlomeninu nohy a ruky naraz, tak určite najbizarnejšia sa mi stala v obchode, kde som si nevšimol schodík. Bolo to ešte vo veku, kedy som chcel robiť všetko sám. Ak by som si schod všimol, vedel by som sa dať na vozíku na zadné kolesá, a tak ho prejsť. Mňa však prevalilo dopredu aj s celým vozíkom a zlomil som si nos a ruku.
