Za dávnejších časôf naše lúky, role, nemohli uživiť rodnie deti svoje a preto s plačom a bôľom mnohí odchádzali a v ďalekom svete, za morom, lepší chlieb hľadali.
ZUBEREC. Oravcom sa jakživ žilo na svete ťažko. Pod horami bola bonita pôdy zlá, podnebie drsné a roboty pramálo. Dlhé zimy striedali krátke, chladné letá. V dobrých rokoch sa im podarilo dopestovať zemiaky aj ovos, v tých zlých ani to.
Rok 1848 skončil poddanstvo. Ľudia sa z neho mohli vymaniť, museli sa však vykúpiť. Peňazí ale nebolo, a tak sa zadlžili na desiatky rokov dopredu. Epidémie striedali požiare, povodne i hlad. Hoci chceli žiť lepší život, nemali z čoho, a preto sa vždy snažili nájsť si spôsob, ako prísť k zárobku.
„Najskôr odchádzali na Dolnú zem, odkiaľ si vedeli priniesť naturálie a možno zopár peňazí,“ začína rozpravu o minulosti etnografka Eva Janoštínová. Išli peši alebo na vozoch a rovnako sa aj vracali domov.
Tí, ktorí mali koňa, si vedeli privyrobiť zvážaním dreva. V zime o tretej ráno poň išli na vozoch do Roháčov a predávali ho na železnici v Podbieli. „Za deň si takto vedeli zarobiť aj 12 korún, ale bolo to výnimočné.“ Neskôr sa začala Priemyselná revolúcia v Amerike a s ňou aj prvé výzvy, aby si ľudia prišli zarobiť.
V Amerike taký biznis,
kebys milá vedela,
keď ja prídem z práce domov,
mokrá mi je košeľa.
Štyria mi ju vyzliekajú,
v čistej vode vyplákajú,
kebys milá to videla,
plakať by si misela.
Prví priekopníci odchádzali z Oravy okolo roku 1883. „Boli to tí správni ľudia, ktorí boli pripravení žiť ťažký život, pretože vo svete ich nič lepšie nenašlo,“ povedal Ondrej Miháľ, ktorý skoro 30 rokov prepája korene Slovákov, ktorí ostali v Európe, s tými, ktorí odišli do Kanady.
