DOLNÝ KUBÍN. Skoro trinásť rokov sa snažili manželia Prílepkovci počať vytúžené dieťa. Bezvýsledne a tiež bez vysvetlenia, Ján aj Lucia boli úplne v poriadku.
Rozhovor s nimi nahrávame v primátorskej kancelárii. Tá sa po príchode synčeka na svet zmenila na nepoznanie. Kde tu ležia detské hračky, no azda najviac vyčnieva detský vigvam dnes už viac ako ročného Janka.
Ako vyzeralo vaše prvé stretnutie?
Ján: Prvýkrát sme sa stretli na svadbe Luckinej sestry. Bola to skôr náhoda, keďže som tam mal ísť robiť šoféra bratovmu susedovi a chvíľku to vyzeralo aj tak, že to vôbec nestihnem. Je zaujímavé, že sme z rovnakého mesta a nikdy predtým sme sa nestretli. To načasovanie bolo skutočne osudové.
Kedy prišli prvé myšlienky a úvahy o spoločnej rodine?
Lucia: Prvý náznak bol asi po mesiaci, ale brala som to sčasti humorne. Od začiatku sme sa však rozprávali o svadbe aj deťoch, keďže sme obaja rodinne založení.
Chodili sme spolu dva roky a potom sme sa brali. Svadba bola hneď v prvý týždeň, ako som začala chodiť do práce. Prvý rok sme si povedali, že deti necháme na náhodu. Aj v práci som prisľúbila, že nepôjdem hneď na materskú dovolenku. Neskôr sme to začali riešiť intenzívnejšie.
V poslednej dobe pribúda párov, ktorým sa dieťa nedarí počať. Donedávna však v nás ešte stále prevládal pocit, že keď človek dieťa chce, tak ho jednoducho mať bude. Ako to bolo u vás?
