NÁMESTOVO. Boli takí, ktorým život vryl do kože mnoho vrások, iných smrť zastihla nepripravených. Niektorí sa do večnosti pobrali sami.
Cintorín nepatrí k miestam, na ktorých by ľudia trávili viac času, než je nutné. Kráčame z neho rýchlo, mysliac len na vlastné kroky a pomedzi ne často zabúdame, že aj nás raz čaká ten posledný.
Medzi nami sú však aj tí, ktorí si posledné kroky ctia. Smrť blízkych i cudzích ich navštívila v rôznych podobách. Po námestovskom cintoríne sme sa prešli s jeho správcom Jánom Krušinským a Pavlínou. Tá sa stará o hroby svojich, ale neobchádza ani tie opustené. „Patrí sa pristaviť pri nich s modlitbou, sviečkou alebo kytičkou. Duša na to nezabudne,“ hovorí.
Kríž prijať s pokorou
„Tu leží otec aj dve deti,“ ukazuje na smutné miesto Krušinský. Práve to je však jeho srdcu najbližšie. Rodina sa vracala zo štátnic a ani nie dve hodiny od domova do nich vrazil opitý šofér. Mamu nehoda navždy pripútala na vozíček. O pár hrobov ďalej pochovali aj ich deda. Od žiaľu sa obesil.
Tragický osud zasiahol aj inú námestovskú rodinu. Chlapci boli dvojičky. Mali štrnásť, kúpali sa na priehrade. Jeden sa začal topiť, stiahol za sebou druhého, otec ich chcel zachrániť a utopil sa tiež. „Tu ležia všetci spolu.“ Len nedávno k nim pochovali aj ich mamu.
Ján Štepita má pamätnú tabuľu. Premietli do nej celý jeho život Čítajte „Musíme prijať každý kríž. To je najľahšia cesta do neba,“ hovorí Pavlína. Treba ho však prijať s pokorou, pretože čím viac sa mu bude človek vzpierať, tým bude ťažší. „A vždy, keď nevládzem, treba sa obrátiť hore. Pane Ježišu, čo ty si mal taký kríž, že ja sa ti nemôžem toľko rovnať, pomôž mi.“
A tento pomník? Muž pod ním bol hrobár. Hocikedy bol schopný vziať bicykel a ísť do Poľska len po kilo cukru, aby s ním šli aj jeho tri deti. Na bicykli šiel v osudný deň do Vavrečky po mlieko. Spoza autobusu si nevšimol idúce auto. Na mieste bol mŕtvy.
Ďalšieho muža si našla smrť pri práci. Na rannej rose sa s traktorom šmykol a prevrátil.
Kráčajúc cintorínom sa dozvedáme o ďalšom smutnom osude. Žena zomrela chybou lekárov pri pôrode, ostala po nej narodená dcéra. Tej sa ujala stará mama. Aj pár hrobov ďalej písal život podobný príbeh. Po žene ostali tri deti.
Smrť k životu patrí
Ročne je v Námestove v priemere asi štyridsať pohrebov. Ján Krušinský má pohrebnú službu od roku 1978. „Je to ako každá iná práca, smrť patrí k životu.“
Navonok sa zdá, že je s ňou vyrovnaný, v srdci nie. Sám si ju zažil v mnohých podobách. Bratovi vybuchol sud, sestra ochorela, ďalšia dostala epileptický záchvat. „O pol šiestej ešte vyprevadila muža do roboty, o hodinu ju budili deti. Márne.“
Hovorí, že zvyknúť sa dá na všetko. Najviac ho však bolia pohreby detí. Aj teraz sa mu pri rozprávaní lesknú slzy v očiach. „Nikdy nezabudnem na pohreb chlapca, dostal rakovinu. Obliekali sme mu bavorský kroj. Bolo to smutné, ale nádherné.“
