ORAVA. Iveta Skurčáková mala 13 rokov, keď sa so smrťou stretla prvýkrát. Náhle jej zomrel brat. Do pol roka otec a o pár rokov neskôr ďalší súrodenec. „Vždy som si myslela, že najviac bolí strata matky,“ hovorí. Aj bolela. Dlho a intenzívne. „Nič však neprekoná to, že rodič prežije svoje dieťa.“
Prvorodený Lukáš bol vraj ako kus chleba. „Aj keď kadečo povystrájal, bol to veľký dobrák.“ Pre druhých by sa rozdal, keď mohol, každému pomohol. Rodinu vždy dotlačil k zmieru, vraj nech si odpúšťajú a zbytočne sa pre hlúposti nehádajú.
Ivete zvykol hovoriť, že sa nikdy neožení a ostane pri nej ako starý parobek. Pracoval v Nemecku a odtiaľ jej volal aj tri či štyrikrát do dňa. Vždy keď prišiel domov, šiel najskôr pozrieť gazdovku, až potom vošiel do izby. „Nie, že by sme my museli zbytok rodiny hnať do práce, robil to on.“
Bývalý starosta obce Bziny je vo väzbe, hrozí mu desať rokov za mrežami Čítajte Mal rád všetky sviatky, no ako hasič zo všetkého najviac Veľkú noc. Celá rodina sa zvykla stretávať aj na Dušičky či Štefana. Pred šiestimi rokmi sa ich zišlo len zopár. „Môjmu bratovi ešte vtedy povedal, aký je rád, že aspoň on prišiel,“ spomína si Iveta. Nepáčilo sa mu, že ostatní tradíciu nedodržali.
Keď sa večer návšteva rozišla, Lukáš sa aj s bratrancom vybral pozrieť kamarátov. „Ešte som sa s nimi vadila, nech ostanú doma. Povedať si ale nedali.“ Iveta tak pozbierala špinavé poháre, umyla sa a šla do postele.
Retiazka a hodinky
Zobudil ju zať. Nech len rýchlo vstane, chlapci mali nehodu. „Súril ma tak, že som sa skoro nestihla obliecť, nerozumela som tomu.“ Keď vyšli na cestu, povedal jej, vraj Lukáša zabilo. „Mne v hlave prebleslo, že mu snáď šibe.“ Poniže domu obchádzali zastavené autá, húkajúce sanitky aj skupinku uplakaných dievčat.
Postupne už pred sebou Iveta nevidela nikoho iného, len svoje dve deti, Moniku a Tomáša. Bratranca odviezla sanitka, pýtala sa na Lukáša. Odpoveď odnikadiaľ neprichádzala. Všetci mlčali. Pamätá si len vystrašené oči. Syna zbadala ani nie dva metre od nej. Bol už mŕtvy.
