Všetko sa to dá napísať oznamovacími vetami. Iné ale je, čo sa pod nimi skrýva.
Marcela mala sladkých štrnásť.
Marcela sa večer vracala domov od kamošky. Spolu prejednávali zajtrajší výlet do neďalekého mestečka.
Marcela stretla na mol opitého chlapa. Znásilnil ju. Potom odišiel.
Marcele sa chcelo zvracať a točila sa jej hlava.
Marcela prišla domov. Mama bola opitá. Súrodenci spali. Otec nebol doma. Sedel v krčme. Z posledných síl počúval silné reči chlapa, ktorý si práve pred momentom poriadne užil s jednou mladou „srnkou“. Marcelin otec sa smial, keď dotyčný chlap opisoval, aká bola vyplašená.
Marcela dopila maminu načatú fľašu vodky. Zvracala. Oprala si nohavičky a rifle. Marcela zaspala.
Keď sa prebudila, hľadala niekoho doma. Všetci boli preč. Marcela sa dlho pozerala do zrkadla. Triasli sa jej ruky. Bolelo ju celé telo.
Marcela vyšla von. Mala rozmazané oči a roztrhaný sveter. Deti na dvore sa na nej smiali. Ľudia akurát behali po nákupoch. Bola sobota. Marcela vyzerala zle.
Zašla do rodinného domu miestnej psychologičky. Tam sa práve chystala poobedňajšia grill – párty. Tá pani na Marcelu nemala čas. Ochotne ju pozvala do svojej ordinácie na pondelok.
Marcela šla ku starej mame. Dostala za to, ako vyzerá. S takým vzhľadom predsa nemôže chodiť po uliciach. Vyhnala ju domov, nech sa prezlečie. Marcela jej nestihla nič povedať. Ale počula výstrahy starej mamy, že ak ju zajtra neuvidí v kostole, bude zle. Stará mama sa nechce hanbiť.
Marcela sa hanbila. Šla domov. Mama akurát telefonovala s kamarátkou a sťažovala sa na svoje nevydarené deti. Marcela šla do bratovej izby. Ponáhľal sa na futbalový zápas. Vyzeral veľmi dobre.
Marcela sa dlho pozerala do zrkadla.
Vyšla von. Prešla cez kopec za ich domom. Vyškriabala sa na skalu. Skočila z nej.
Marcela žila ešte tri hodiny. Po piatich hodinách ju našiel susedov pes a potom ju už našli aj ľudia, ktorí ju dovtedy nevideli.
Keď posledný krát zatvárala oči, myslela na slnko a na to, že si raz začneme všímať jeden druhého.
Marcela by dnes mala dvadsať- osem rokov. Jej dieťa by malo sladkých štrnásť.
Ak vieš o podobnom príbehu, ktorý potrebuješ vykričať svetu, ak vieš o niečom, na čom by sa niekto mohol poučiť, ak cítiš, že tvoj alebo tebe blízky zážitok je potrebné ľuďom povedať, pretože by mohol niečo zmeniť, daj mi vedieť, priateľ.
Poviem o ňom ďalším ľuďom a spolu možno nájdeme podobné dievča, ako bola Marcela. Možno bude vedieť, že všetko sa vždy dá nejako riešiť, akokoľvek ťažko to vyzerá. Že ľudia sú, len im treba trošku pootvoriť oči. A možno spoločne len pomôžeme v ťažkom období niekomu, komu sa zdá, že je na všetko sám.
Prajem ti slnko, priateľ.
Autor: Eva
