NÁMESTOVO. Blížil sa koniec roka 1951. Vasiľovčanka Helena mala 23 rokov. Frajerov či nápadníkov dovtedy veľa nepoznala. „Ja som bohviekde nechodievala,“ spomína si. Čas trávila s rodinou, pochádza zo šiestich súrodencov, a najmä prácou.
Ján mal vtedy o rok viac, oslávil ich len nedávno, v novembri. Dnes hovorí, že bol veľký fešák a nádejné nevesty za ním utekali. „Pýtali sa ma, či si ich vezmem a ja som sa vždy smial, či na chrbát.“
Kto ho vtedy priviedol za mladou dievčinou z Vasiľova, si už dnes nespomína. Bol to vraj akýsi ujko. Nepamätá si už ani to, čo ho na nej zaujalo najviac. „Neviem ani ja. Asi to bol osud,“ pousmeje sa Helena.
Svadba bola rýchlo
Chodili spolu krátko, len tri či štyri mesiace a vôbec nie tak, ako to býva teraz zvykom. Mládenec prišiel k Helene domov, chvíľku posedel a už aj sa bral preč. Robota nepočkala.
Mamu mal Ján veľmi prísnu a tá trvala na tom, aby sa pár čo najrýchlejšie zosobášil. „Prvej to tak nebývalo, že by sme sa lepšie spoznali.“ Doteraz to však neľutuje.
Kalichy aj rúcha do nového kostola doniesol misionár z Egypta v šiestich kufroch Čítajte Krátko na to prišiel Ján na vohľady. Rodičia nevesty súhlasili. Svadba padla na zasnežený február. Nevesta mala biele šaty po zem aj závoj vo vlasoch od príbuzných až z Ameriky. Biela farba vtedy patrila len tým dievčatám, ktoré ešte neboli tehotné. Rovnako sa podľa toho určoval aj čas obradu.
Sobášili ich v kostole v Lokci, tam sa viezli snúbenci na saniach. Na hostinu sa vrátili do kultúrneho domu do Vasiľova.
„Ženy mi varili jedlo. Veľa sme toho mali, lebo sme veľká rodina.“ Veselica trvala jeden deň, no nekončila tak, ako dnes, s brieždením. „Oj, to vari tak dlho nebolo.“
Tak ako tradície kážu, o polnoci prešla nevesta zo stavu slobodného do manželstva. Staršie ženy z dediny ju prišli prezliecť do civilnejších šiat. Z hlavy jej dali dole veniec a uviazali naspäť šatku. „Bola to taká pekná rozlúčka so slobodou,“ spomína si.
