MÚTNE. Vladislav Ďurdina svoje povolanie zdedil po otcovi, stal sa z neho veterinár v teréne. Dobrým klientom aj chovateľov je podľa neho niekto, kto si zviera kupuje s tým, že o ňom všetko vie, nielen to, že je pekné alebo chlpaté.
Vo vašej rodine sa povolanie veterinára očividne dedí. Je ním otec, ste ním vy a aj sestra. Aké to je vyrastať v takejto konštelácii?
Pravda je, že moja rodina je celá spätá so zvieratami, najmä s dobytkom. Otec mal byť pôvodne ekonóm, no o chvíľu už bude mať za sebou päťdesiat rokov praxe ako veterinárny lekár. Mama je zootechnička a spoznali sa na farme medzi kravami.
Vyrastať s otcom, ktorý je veterinár, bolo v prvom rade o tom, že bol veľmi málo doma, pretože v týždni robil od svitu do mrku. Je však extrémne obetavý a vždy robil všetko preto, aby sa o nás postaral. Keď bol doma, trávili sme spolu všetok voľný čas.
Už od malička som mal blízko k jeho povolaniu. Chodieval som s ním na zásahy, úplne inak som chápal súvislosti, aj som sa inak pozeral na problémy. Zároveň som bol neustále v kontakte so zvieratami, doma sme mali všetko možné od rybičiek až po veveričky.
V článku sa ďalej dočítate:
- Ako vyzerá práca veterinára v teréne?
- S akými bizarnosťami mu ľudia volajú?
- Kedy využíva výnimku výhrady vo svedomí ?
- O pôrodoch kráv a ťažkých zdravotných stavoch zvierat
- Aký bol najmenší a najväčší pacient?
- O tom, že kozy sú herečky a simulujú
- O majiteľoch, ktorí zanedbávajú starostlivosť
To znie tak, že ste nemali žiadnu dilemu, čím sa stanete vy.
Pôvodne som chcel byť humanitný lekár, hoci ma to vždy ťahalo k veterine. Šiel som na prijímacie skúšky na veterinárne lekárstvo a keď ma vzali, už som nič iné neriešil a nastúpil rovno tam. Keďže v takomto svete žijem od malička, beriem to ako prirodzené vyvrcholenie mojej cesty.
Podobne na tom bola aj vaša sestra. Keď sa stretnete v kuchyni všetci traja, rozprávate sa aj o niečom inom, ako o práci?
Samozrejme, rozprávame sa aj o iných veciach, ako je práca. Ak sa však o nej už rozprávame, vedieme zaujímavé debaty a je fascinujúce, ako medzi sebou vždy dokážeme nájsť prienik.
“Dobrý klient pre veterinára aj majiteľ zvieraťa je človek, ktorý si nekúpil zviera len preto, že sa mu páči a je chlpaté. Má o ňom informácie, vie ako sa oň starať, pozná ho a ak sa niečo deje, vie, čo má robiť. Takto by sme dokázali predísť aj mnohým problémom.
„
Pán otec je stará škola, má veľa praktických znalostí a vedomostí. Ja som pragmatická vetva, keďže pracujem veľa v teréne, nemám homogénne podmienky a musím veľa improvizovať, tak často hľadám prienik medzi najlepším a najefektívnejším. Sestra pracuje vo veľmi dobre vybavenej veterinárnej nemocnici a má perfektné materiálové aj personálne vybavenie.
Svet mňa a otca sú si veľmi podobné, no ja sa snažím držať krok s dobou. Nehovorím, že on nie, ale je to už človek v rokoch a niektoré veci sú pre neho zbytočne nepohodlné. Robí si svoju robotu dobre a viem, že aj vďaka nemu som tam, kde som, no stále častejšie sa stane, že si príde po radu ku mne alebo sa opýta na môj pohľad. Som nesmierne hrdý na to, že v sebe má profesijnú pokoru a vždy sa pýta na názor iných.
Nik nevie všetko, a tak je to aj u mňa. Aj ja mám vždy na telefóne rodinu alebo kolegov, s ktorými jednotlivé prípady konzultujem.
Počet detí s poruchami reči rastie. Vinníkom môžu byť aj moderné technológie, hovorí logopedička Čítajte Keďže ste vyrastali ruka v ruke s veterinárnou medicínou, museli ste vidieť aj jej veľký posun. Dá sa to vôbec porovnať?
Zmenilo sa úplne všetko, nielen medicína. Pamätám si, že kedysi ľudia nahlasovali zásahy do jedného telefónu na družstve a potom veterinári chodili za zvieratami. Neskôr sme mali doma odkazovač a až potom prišiel mobilný telefón.
Vyvinula sa tiež celá infraštruktúra a kde kedysi neboli žiadne cesty, dnes sa dá pohodlne a rýchlo dostať autom. Napríklad môj otec chodil na zásahy na starej škodovke aj trabante.
Veterinárna medicína je veľmi dynamická veda, ktorá ide dopredu míľovými krokmi a my sa musíme neustále vzdelávať. Veľký posun nie je len medzi mojím detstvom a terajšou praxou, ale aj od jej začiatku až po dnešok, čo je len pár rokov.
