ORAVA. Anna za jeden deň dokázala zjesť extrémne množstvá sladkého či slaného a otočiť to takto dva aj trikrát za sebou. Prestala vraj až vtedy, keď jej bolo tak zle, že sa nemohla hýbať. Potom objavila spôsob, ako sa jedla aspoň čiastočne zbaviť. Bulímiou.
Z kolotoča porúch príjmu potravy sa nevedela dostať päť rokov. V tých najhorších chvíľach myslela na smrť.
Väčšej lichôtky nebolo
Anna sa narodila ako v poradí tretie dieťa. K súrodencom potom ešte o desať rokov pribudol ďalší.
„Tým, že nás bolo viac, sa mi veľa pozornosti nedostalo a stále cítim, ako veľmi mi to vtedy, a vlastne aj oveľa neskôr, chýbalo,” hovorí. Popri práci a veľkom dome sa im síce rodičia venovali, ale skôr len tak, aby sa nepovedalo. „Nikdy tam nebol nejaký hlbší záujem, cit či náklonnosť.”
“Bola som ten rozkošný typ dieťaťa s bruškom a líčkami. Určite to ale nebola nadváha, vyzerala som úplne normálne.
„
Doteraz si vraj pamätá situáciu, kedy si ju po nejakom konflikte posadila mama na kolená, pritúlila a chcela sa porozprávať. „Bolo mi to veľmi neprirodzené a cudzie.” Až do určitého veku sa ani neobjímali, nedali si pusu ani si nepovedali, že sa majú radi. „Skrátka, to, čo som vnímala v iných rodinách ako bežné, sme my doma nerobili.” Navyše, ako jediné dievča medzi troma chlapcami bola aj ona považovaná za jedného z nich, hoci túžila po inom.
Ďalej sa dozviete:
- Ako prebiehalo váženie na hodinách telesnej výchovy
- Čo presne Anna jedla počas dňa, aby schudla
- Prečo k obmedzenému stravovaniu pridala aj pravidelné športovanie
- Ako výrazné schudnutie ovplyvnilo jej bežný život
- Prečo sa rozhodla pre cheat meal
- Prečo sa pre ňu stali strašiakom rodinné posedenia
- Čo používala na vyvolanie vracania
- Prečo začala myslieť na samovraždu
- Kto jej pomohol vystúpiť z kolotoča
V Anninej rodine sa kládol veľký dôraz na estetiku, výzor aj postavu. Bližší či vzdialenejší rodinní príslušníci ju zvykli porovnávať so sesternicami, ktoré majú úplne iný konštitučný typ. Sú vysoké, majú štíhly driek, dlhé ruky aj nohy. „Oproti tomu som bola ja ten rozkošný typ dieťaťa s bruškom a líčkami. Určite to ale nebola nadváha, vyzerala som úplne normálne.”

Keď jej však začali sesternice dávať za vzor s poznámkou, že pozri sa, ony by mohli robiť modelku, dotklo sa jej to. Nikdy vraj nechcela byť stredobodom pozornosti, ale, prirodzene, človek občas túži po tom, aby sa okolie upriamilo aj na neho alebo ho aspoň za niečo pochválilo. „Ja som však vždy bola tá druhá či tretia v poradí, prípadne ešte ďalej.”