NÁMESTOVO. Adrián Malovaník si svoju kariéru vybral ako päťročný v detskej izbe pri drevených kockách. Zatúžil hrať na husliach. So sestrou ich vtedy strážil otec. „Povedal som mu tatik, ja chcem hrať na husliach,” spomína.
Inšpiroval ho spolužiak z materskej školy, ktorý na nich hral tiež. Paradoxne, z neho sa stal florbalista. Adrián mal však hudbu v krvi už dávno predtým. Otec bol muzikant a vraj aj veľmi dobrý.
„Mal vynikajúci hudobný sluch. Bála sa ho polka Oravy, pretože vedel hocikomu na rovinu povedať, že nehrá dobre. A to je ešte veľmi slušne povedané,” hovorí so smiechom.
“Aj keď sme nevyhrali, tak ja osobne som vyhral. Podarilo sa mi dať dokopy orchester, a to nielen po hudobnej stránke, ale aj tej ľudskej.
„
No a ako to už u rodičov býva, to, čo nedosiahol on sám, chcel, aby dosiahol Adrián. Alebo možno ešte o trochu viac. Pokiaľ si teda denne neodcvičil povinné dve hodiny, na ulicu za kamarátmi ísť nesmel. Nebolo tiež mesiaca, kedy by sa nezúčastnil súťaže alebo koncertu. „Aj napriek mojej veľkej nevôli, všade tam, kde zaznel tón, som skrátka musel byť.”
Základná umelecká škola len potvrdila správnosť Adriánovho výberu. Hudba mu jednoducho šla. Hoci priznáva, že štipka z toho bol talent, oveľa viac urobila tvrdá drina. „Často sa smejem, že keby nado mnou otec nestál s bejzbalkou, nebol by som tam, kde teraz som.”
Hoci by v živote mohol robiť aj niečo iné, postupne sa zmieril s tým, že práve táto cesta bude pre neho jednoduchšia. „Aj otec mi vždy prízvukoval, že ak nechcem mať mozole na rukách, tak mám cvičiť.”
V Bratislave protestovalo aj sto učiteľov z Oravy. Prekvapili ich potlesky ľudí z okien Čítajte Šampanské ešte nevidel
Veľmi prirodzene si potom ako strednú školu zvolil konzervatórium v Žiline. Prvé dva roky však boli pre neho veľmi kritické.
„Ako asi s každým pubertiakom, aj so mnou to lomcovalo.” Niežeby necvičil, ale jednoducho nerobil veci tak, ako mal. Prebral sa vraj až vtedy, keď rovnaký prístup zvolil aj jeho profesor. „To ma štvalo a začal som drieť.”
