Do tejto doby smrteľné ochorenie, ktorým diabetes mellitus 1. typu bol, bolo zrazu možné liečiť a významne zlepšiť prognózu i kvalitu života pacientov. Niet divu, že za inzulín boli postupne udelené tri Nobelove ceny. Zachránil milióny životov, umožnil žiť a prežiť týmto pacientom hodnotný život, mnohým umožnil narodiť sa, a ďalším uskutočniť v živote to, čo im prinieslo slávu a prospech pre nás všetkých. Na tomto úspechu sa podieľalo niekoľko lekárov a vedcov: Frederick Banting, Charles Best, James Collip a John McLoad. A k nim postupne pribúdali a pribúdajú ďalší, ktorí sa trvale snažia liečbu inzulínom vylepšovať až do dnešnej podoby, keď máme k dispozícii efektívne a bezpečné inzulíny, ktoré kinetikou svojho účinku lepšie napodobňujú fyziologickú sekréciu inzulínu a eliminujú nedostatky prvých inzulínov.
Frederik Banting bol absolventom medicíny na univerzite v Toronte, počas prvej svetovej vojny a v začiatkoch svojej praxe pracoval ako chirurg a učiteľ na Katedre fyziológie na univerzite v západnom Ontáriu. Už vtedy vedel, že bunky produkujúce vtedy hypotetický inzulín v pankrease sa ničia pomalšie ako iné tkanivá pankreasu a získať ho možno rozkladom pankreasu spôsobom, ktorý by zachoval pankreatické ostrovčeky, teda bunky produkujúce inzulín. Banting odchádza na výskumné pracovisko Torontskej univerzity pod vedením J. McLoada, ktorý mu poskytuje laboratórium a pomocníka, študenta medicíny Charlesa Besta, ktorý sa špecializoval na meranie glykémie. Výsledný extrakt bol podávaným psom, ktorým boli odstránené pankreasy a sledoval sa jeho vplyv na hladinu cukru v krvi.
Dňa 11. januára1922 bol extrakt pankreasu obsahujúci inzulín prvýkrát podaný človeku, vtedy štrnásťročnému chlapcovi Leonardovi Thompsonovi, ktorý po dvoch rokoch od stanovenia diagnózy cukrovky pomaly umieral v nemocnici v Toronte. Vďaka tomuto extraktu Leonardo žil potom ešte 13 rokov a nakoniec zomrel na zápal pľúc po ťažkej motocyklovej havárii.
V nasledujúcich rokoch sa inzulín začal vyrábať komerčne a prípravky inzulínu a samotná liečba inzulínom sa prudko vyvíjala. Dôležitú úlohu tu zohrala farmaceutická spoločnosť Eli Lilly, ktorá už v auguste 1922 dodala do nemocnice v Toronte prvý komerčne dostupný inzulín. Chemik George Walden v r.1922 úspešne vyvinul metódu izoelektrickej precipitácie inzulínu zo surového extraktu pankreasu, čo prinieslo zásadnú revolúciu v množstve, čistote a stabilite konečného produktu a znamenalo dôležitý krok k masívnej produkcii inzulínu. So zvyšovaním čistoty sa zmenšoval objem injekcie a koncentrácia inzulínu sa postupne zvyšovala z 10, 20 a 40 na 80, 100, 200 až 300 U/ml. Prvé inzulíny bolo potrebné podávať veľmi často, každých 5 hodín, čo bolo náročné. V roku 1950 sa pridaním neutrálneho protamínu Hagedorn (NPH) predĺžil účinok inzulínu až na 12 hodín. V roku 1955 Frederik Sanger z univerzity v Cambridge objasnil primárnu štruktúru inzulínu. V roku 1973 Herbert Boyer a Stanley Cohen objavili technológiu rekombinantnej DNA, čo znamenalo začiatok výroby ľudského (humánneho) inzulínu z baktérií Escherichia coli a kvasiniek. Vložením génu pre inzulín z človeka do týchto organizmov je možné produkovať inzulín. V roku 1996 bol vyrobený prvý prandiálny analóg inzulínu, ktorý lepšie napodobňoval fyziologický účinok inzulínu po príjme potravy a o pár rokov neskôr boli vyvinuté aj bazálne analógy inzulínu, ktoré lepšie napodobňujú fyziologickú bazálnu sekréciu inzulínu. Od minulého roka máme k dispozícii ultra-rýchlo účinkujúce inzulíny. Liečba inzulínom zachraňuje životy diabetikov 1. typu a často je potrebná aj u diabetikov 2. typu.
MUDr. Surovčíkova
