Som rád, že Vám môžem vyrozprávať môj príbeh ako som sa dostal až do parahokejovej reprezentácie Slovenska.
Pre ľudí, čo parahokej nepoznajú, sa pokúsim v pár vetách opísať o aký šport ide. Parahokej je ľadový hokej pre hendikepovaných. Hrá sa na špeciálnych sánkach a parahokejisti sa pohybujú pomocou kovových hrotov na oboch hokejkách. Pravidlá sú prakticky totožné s ľadovým hokejom zdravých. Najvýraznejší rozdiel je ten, že u nás tretina netrvá dvadsať ale pätnásť minút.
Osem futbalových štadiónov na Orave sa vynoví. Prerobia sa šatne, závlahy a možno pribudne aj nová tribúnka Čítajte Áno, aj ja som hendikepovaný. Narodil som sa s rázštepom chrbtice a hydrocefalom 29. júna 1996 v trstenskej nemocnici. Napriek svojmu hendikepu šport odmalička milujem. K parahokeju som sa dostal koncom roka 2017, keď som tento šport objavil na internete. Hneď som sa rozhodol zavolať trénerovi Miroslavovi Drábovi, ktorý mi vtedy povedal, že idú onedlho na turnaj do Ruska a po návrate sa mi ozve. Asi o tri týždne mi volal späť s otázkou, či som si to nerozmyslel a ak nie, mám sa o týždeň hlásiť na sústredení parahokejovej reprezentácie v Dolnom Kubíne. Práve najväčšie oravské mesto je centrom slovenského parahokeja.
Chuť všetko zabaliť bola miliónkrát
Začiatky bývajú ťažké. Vždy a vo všetkom. V parahokeji obzvlášť. Kým sa hráč naučí aspoň obstojne korčuľovať a ovládať sánky trvá to minimálne rok až dva. Presne toto obdobie často hráčov od parahokeja odláka. Ale ja som sa nevzdal, hoci chuť všetko zabaliť som mal miliónkrát. Neskončil som najmä kvôli výbornej partií chalanov, ktorú som v šatni našiel. Všetci členovia tímu mi hneď od začiatku pomáhali, podporovali ma, zabávali sme sa spoločne na ľade aj mimo neho a ja som makal ďalej. Pod trénermi Miroslavom Drábom a Radoslavom Bielečkom som sa zlepšoval každým tréningom.
Policajt z Oravy prekvapil v Bratislave všetkých. Za úspechom stojí hlavne rodina Čítajte Bojoval som niekedy aj so svojou hlavou, ktorá to chcela vzdať. Vždy som si povedal, že chalanov a dievčatá v realizačnom tíme nemôžem a nechcem opustiť. Chalani medzitým dosiahli obrovské úspechy postupom do A-kategórie majstrovstiev sveta minulý rok v Ostrave, či tohtoročnou účasťou na paralympiáde v Pekingu. Priznám sa, trochu som im aj závidel ale len v tom najlepšom. Vedel som, že ak na sebe budem pracovať ďalej, dostanem sa tam kde oni. Medzi chalanmi sme si nikdy nešli po krku. Práve naopak, vždy sme sa navzájom podporovali a podporovať sa vždy budeme. Všetci sme jeden tím, jedna rodina, ktorá ťahá za jeden koniec povrazu.
“Po krátkej konverzácií prišla veta, na ktorú nikdy nezabudnem. Gáborík, v nedeľu sa prezlečieš a pôjdeš do hry.
„
Prezývka Gáborík
V posledných mesiacoch sme museli trénovať na zimných štadiónoch v Ružomberku a v Liptovskom Mikuláši, keďže domovský stánok v Dolnom Kubíne prechádzal rekonštrukciou. Po návrate chalanov z Pekingu sa oficiálne znovu otvoril a naša reprezentácia ho pokrstila tromi prípravnými zápasmi proti Fínsku.
V utorok mi zazvonil mobil s telefonátom od trénera reprezentácie Miroslava Drába. Po krátkej konverzácií prišla veta, na ktorú nikdy nezabudnem. „Gáborík, v nedeľu sa prezlečieš a pôjdeš do hry.“ Pre niekoho maličkosť, pre mňa splnenie celoživotného sna. Spoluhráči mi dali už dávnejšie prezývku podľa slávneho bývalého hokejistu a môjho takmer menovca Mariána Gáboríka. Rýchlosť, ktorou bol Gáborík povestný, som nezdedil (úsmev).
Do Dolného Kubína som išiel už v sobotu. Doobeda nás čakal spoločný slovensko-fínsky tréning, počas ktorého panovala výborná atmosféra. Do prvého zápasu som vedel, že nenastúpim, ale chlapcov som podporoval zo striedačky a zvíťazili sme 11:1. Parahokej vo Fínsku sa hrá len pár rokov a Suomi ešte nie sú na takej úrovni ako my, hoci niektorí hráči sú tam veľmi šikovní.
Bokami opäť spojili milovníkov skialpinizmu. Všetci museli byť spokojní, hlásia organizátori Čítajte Deň s veľkým D
Nedeľa, 3. apríla 2022 a ja budem debutovať v reprezentácií Slovenska. V šatni už pred zápasom bola výborná nálada. Kapitán Marián Ligda a Miroslav Stašák ma pred zápasom upokojovali a podporovali ma. Rozcvička v šatni, obliekli sme sa a ideme na ľad. Žiadny predzápasový alebo predtréningový rituál nemám ale mám svoju rutinu, ktorú dodržiavam pred každým tréningom.
Vyšli sme na ľad, dali sme si pätnásťminútovú rozcvičku. Zoradili sme si sme sa na modrej čiare, aby sme si vypočuli hymny oboch krajín. Oproti sebe sledujem súperov z Fínska a vtedy mi to došlo. Ja som to dokázal. Dostal som sa do reprezentácie Slovenska. Mladý 25-ročný chlapec z Rabče si obliekol najcennejší dres. Splnil som si sen o ktorom som celý život sníval. Opakoval som si v hlave. Zároveň mi v hlave prebleskla celá tá drina, ktorá viedla až sem. Presne toto sú momenty, pre ktoré sa oplatilo trénovať. Počas hymny som očkom pozrel na slovenskú vlajku, ktorá visela nad našimi hlavami. Pred zápasom sme sa s trénerom Miroslavom Drábom dohodli, že budem čakať na striedačke a šancu počas zápasu určite dostanem.
Na Orave hral cez víkend iba Dolný Kubín, ďalšie dva kluby nastúpili na umelej tráve (+130 fotiek) Čítajte Debut takmer aj s gólom
Končí prvá tretina, vedieme 4:0. Tréner mi hovorí, Gáborík, po prestávke pôjdeš do hry. Budeš sa s Rišom Vargom striedať na krídle druhého útoku. Deň pred zápasom som bol nervózny, no pred zápasom nervozita zo mňa opadla. Začína druhá tretina a ja som vedľa kruhu na vhadzovanie. Druhá a tretia tretina mi ubehli oveľa rýchlejšie než tá prvá (úsmev). Zápas som si užil, bojoval som, snažil sa dostávať do zakončenia. A do jednej veľmi dobrej šance som sa aj dostal. Po prihrávke Mariána Ligdu som mal puk trochu na dlhú hokejku, tak som sa ho snažil aspoň usmerniť do brány. Skončil asi 10 až 15 centimetrov mimo. Škoda, debut mohol byť ešte sladší, ale nevadí. Zápas sme nakoniec vyhrali 9:0.
Ľudia, ktorí nás prišli podporiť vytvorili nezabudnuteľnú atmosféru a som rád, že medzi nimi bola aj moja rodina. Ďakujem im za všetko. Bez nich by som sa nedostal tak ďaleko. Schádzal som z ľadu a zrazu ma zastavil neznámy chalan. Prosím ťa, odfotíš sa s nami? Nebudem klamať, prekvapilo ma to, ale aj potešilo zároveň. Po zápase sme si v šatni zakričali víťazný pokrik. Spoluhráč Michal Hlinka si robil zo mňa srandu, že dnes som mal najväčší fanklub. Úprimne, stále mi nedochádza aký úspech sa mi podaril. Zrejme mi bude ešte niekoľko dní alebo týždňov trvať, kým si to uvedomím. Možno sa mi nič podobné nikdy viac nepodarí, jedna vec je istá. Nastúpil som na zápas v parahokejovej reprezentácií Slovenska a to mi už nikdy nikto nevezme.
Budem tvrdo pracovať, aby zápasy v najcennejšom drese len pribúdali a verím, že toto je len začiatok celej úžasnej parahokejovej cesty.
