DOLNÝ KUBÍN. Na kurz slovenčiny pre utečencov som šla s viacerými mylnými predstavami. Lektorku Oksanu Dovner som poznala z videnia. Vedela som, že nie je Slovenka, ale roky tu žije a ovláda našu reč. Lekciu som brala ako šancu naučiť sa pár fráz v reči utečencov, veď človek nikdy nevie, kedy sa to v dnešnej dobe hodí.
Predstavovala som si menšiu skupinku, tak do desať žien a hodinu v štýle: veta po slovensky, to isté po ukrajinsky. A že keď si to otočím, niečo múdre sa snáď nalepí. S otvorenou mysľou som vkročila do Oravskej knižnice Antona Habovštiaka. Po ceste do spoločenskej miestnosti mi ešte blyslo hlavou, či nebude priveľká, ale že zrejme vhodnejšie priestory neboli.
Africký mor ošípaných je už na hranici Oravy Čítajte Nezvyčajné ticho
“Nikdy by som sa asi národne nezaprela, nikdy by som neklamala, kto som, som na to hrdá, ale je mi nesmierne ľúto, čo sa deje. Najťažšie je pre mňa v tejto situácii, že som v pozícii agresora, ale my nie sme takí, my to tak nechceme.
„
Už od dverí mi bolo jasné, že som to neodhadla.
A vsunula som sa do poslednej voľnej stoličky v dohľade.
Vzadu pri stene, pri vstupe do miestnosti. Spoločnosť mi z pravej strany robil tínedžer s mobilom v ruke, z ľavej pani v trochu vyššom ako strednom veku, s písankou a perom v ruke.
To už Oksana vpredu hovorila. Jej hlas sa jasne niesol priestorom, bez najmenších problémov ju bolo počuť, hoci stála odo mňa dosť ďaleko, nemala mikrofón a ani nekričala. A to som na jedno ucho takmer hluchá. Vtedy som si uvedomila, aké je v miestnosti nezvyčajné ticho.
Ešte nezvyčajnejšie bolo, že ľudia pozorne počúvali. Jasné, veď preto prišli. Ale ruku na srdce, každý kto absolvoval nejaký kurz alebo hromadné školenie, koľko percent zúčastnených naozaj vnímalo prednášajúceho? A koľkokrát vyslal lektor prosbu o utíšenie sa nepozorným školeným? Oksana tak za celé dve hodiny urobila iba raz. Ukrajinci sa zľahka rozrečnili oveľa neskôr, aj to iba preto, že sa medzi sebou radili, keď rozdelila osadenstvo na tri skupinky a každej dala za úlohu vyskloňovať slovenské sloveso.
Štandardne stačí pätnásť - dvadsať Slovákov v jednom priestore na to, aby to hučalo ako v úli. I keď vyslovene nerečnia. Nedalo mi to a začala som počítať účastníkov kurzu. Skončila som niekde okolo čísla šesťdesiat. Poväčšine ženy, len jeden starší pán, dosť veľa mladých ľudí. A pri preskakovaní pohľadom z hlavy na hlavu som si všimla deti. Zrejme ich nemali kde dať.
Nebyť zrakového lustrovania osadenstva, vôbec o nich neviem. Žiadne mamíííí, pobehovanie po miestnosti, ba ani len okolo stoličky. S údivom a trochou, hoci žičlivej, závisti si v duchu hovorím, veď uvidíme po dvadsiatich minútach.
