ORAVA. Číslo trinásť nosí podľa povier nešťastie a smútok. Pre Michala a Pavla to tak naozaj bolo. Cestu im skrížili drogy. Každému v inom meste, z iných dôvodov, s časovým rozdielom takmer dvadsať rokov, v inom prostredí, no v rovnakom veku. V trinástich rokoch. Pavla priviedli k samovraždám, Michala do väzenia.
Ako nás drogy poznamenali
Dvaja narkomani, ktorí dokázali so závislosťou zabojovať, otvorene rozpovedali svoje príbehy v Oravskej knižnici Antona Habovštiaka. Stretnutie z cyklu Večery o živote s názvom Ako nás drogy poznamenali zorganizovala a moderovala Libuše Hladeková. Výpovede dvoch mladých mužov dopĺňala úprimnou spoveďou mama mladšieho z nich, odborné informácie priniesli policajný preventista Tibor Šándor a Marcela Sarnovská, psychologička z Centra pre liečbu drogových závislostí Rieka.
„Že je človek závislý, zistí pri prvom abstinenčnom príznaku,“ povedal Pavol.
„Heroín prišiel veľmi nenápadne, šli sme na opekačku, nezobral som víno, kúpil som si drogu.“
Po prvom raze mu nebolo zle, povedal si, že je to lepšie ako alkohol. Nemal suchoty, nebolelo ho hlava, nemal opicu.
„Bol to klam. Dával som si ju víkendovo, no stalo sa to, že som sa do drogy akoby zamiloval. Keď som prišiel k väčšiemu množstvu peňazí, tak som si kúpil heroínu viacej. Opekačka sa nekonala, nuž som si povedal, že si dám doma sám. Zohnal som si ho v piatok s tým, že budem mať aj na ďalší týždeň, ale tak som sa heroínom kŕmil, že už v sobotu večer som si nemal čo dať. A ráno mi začalo byť zle.“
Zlatá dávka je tá posledná
Počiatočné príjemné pocity postupne nahradilo utrpenie, zúfalstvo a neustály pocit nešťastia, ktorý už nedokázali odbúrať ani čoraz vyššie dávky. Z toho obdobia si všeličo nepamätá, stratil sebakontrolu a želal si jediné: vlastnú smrť.
Utečencom zháňajú ubytovanie nonstop. Telefón z ruky takmer nepustia Čítajte „ Z ľudí, ktorí mali problém s drogami v rovnakom období ako ja, už nežije nikto,“ priznal Pavol, ktorý je presvedčený, že nad ním stála vyššia moc. Okrem množstva iných chvíľ, to bolo aj koncom 90. rokov.
„V jeden deň sa vtedy húfne predávkovalo nespočetné množstvo narkomanov. Heroín sa predáva niekoľkopercentný, čistý na Slovensku neexistuje. Bolo len preto, že prišla droga z inej cesty, z Balkánskej, a prišla 25-percentná.Človek, ktorý si dal normálne štvrť gramu, dal si štvrť gramu a to ho zabilo.“
“Na Orave sme mali prípad, keď mladý muž nedostal to, čo mal dostať a bol v takom afekte, že dobodal svoju matku. Príborovým nožom.
„
Aj podľa policajného preventistu Tibora Šándora mal šťastie. Zo svojich dlhoročných skúseností vie, že díleri stálej klientele predávajú postupne čoraz nekvalitnejší tovar.
„Napríklad pervitín sme zachytili miešaný s práškom na pranie. Toho, kto si takúto zmes aplikuje, to zabije ešte skôr ako droga. Keď bol heroín zmiešaný so škodlivinami alebo prisilný, mali sme prípady, že narkoman mal už tretiu dávku ako zlatú. Zlatá dávka je tá posledná.“
