Politika malých úctivostí...

Nero sa tváril, že ich odsudzuje, ale trvalá poníženosť a neustály potlesk jeho „talentu“ bola legitimáciou, ktorá umožňovala dostať sa bliž šie k majetku, k moci v niektorej z provincií... Podľa morálneho kódexu komunistu politika úctivostí nepatrí k hrdému poslaniu vyvolených ľudí, ktorí mali byť avantgardou Novej spoločnosti. Ale malé úctivosti voči mocným nikdy nezaškodila. K sedemdesiatinám generalissima J. V. Stalina išiel od vďačného „československého lidu“ vlak plný darov. Prezident a generálny tajomník soudruh Antonín Novotný počas návštevy Slovenska nocoval na Orave. Bál sa, aby ho Slováci neotrávili, musela sa zohnať „zdravá domácí slípka.“ Jeden námestovský minifunkcionár ochotne odťal hlavu vlastnej nosnici a priniesol kuchárom, ktorí cestovali v prezidentovom sprievode. Táto malá úctivosť sa vyplatila. Všimli si lapikurkára. Postúpil na okres za vedúceho odboru. Riaditeľ nemenovanej školy nebol členom maturitnej komisie. Šepol predsedovi maturitnej komisie predtým, že „dcéra významnej osobnosti maturuje“. Počas hodnotenia odpovedí sedel za zeleným stolom a šepol skúšajúcemu: „ navrhni jednotku“. Skúšajúci navrhol, hoci odpoveď bola na štvorku. Odhlasovali jednohlasne. Vyplatilo sa to. Na školu neprišla desať rokov žiadna inšpekcia a škola dostávala dotácie na všetko, o čo si zažiadala...

Mysleli sme si, ó, my naivní, že po nežnej revolúcii sa všetko zmení, že Masarykov odkaz tlmočený prezidentom Havlom – „nelhat a nekrást“– sa ako šibnutím čarovného prútika bude uskutočňovať denne; že klamstvo bude hriechom trestaným v rodinách, v spoločnosti, v politike; že zlodejstvá akéhokoľvek rozsahu budú na pretrase parlamentu ako prvé a po skrátenom schvaľovaní zákona bude každý vedomý pokus o krádež trestaný ihneď; že hrdosť nahradí poníženosť a „malé úctivosti“ budú na pranieri médií, škôl, kresťanskej výchovy; že bez všeobecného morálneho tlaku bude náš štát len znôškou fráz, prázdnych sľubov, táraní, skrývanej a zatajovanej pravdy, atď.
Keď T. G. Masaryk niekomu nepodal z vlády ruku, tak minister z vlády odišiel. Pán premiér v opakovanom zábere TV prichádza do vlády s úsmevom a každému formálne podá ruku, stratí slovko-dve. V záberoch zasadnutí EÚ a Rady sa všetci usmievajú, všetci vtipkujú, zdravia rímskym pozdravom SERVUS, ako keby neexistovali žiadne rozpory, ba krízové stavy.

U nás sa však blýska na lepšie časy: politici si z ideových (aj iných) dôvodov prestávajú podávať ruky a neprijímajú ani malé úctivosti. Alebo je to inak? Nahrádzajú sa malé úctivosti veľkými? Úplatkami, o ktorých nevieme, lobovaním, ktoré uzákoňujeme, prelievaním kapitálu z firmy do firmy a odtiaľ do ďalšej firmy; prekračovaním zákonov, akoby to boli maličké rigolčeky, ktoré aj sadlatý zazobanec hravo preskočí?