ORAVA. Menej je niekedy viac, platí pri rozhovore s deťmi o vojne dvojnásobne. Rodičia by si mali dávať pozor a neprekročiť istú hranicu informácií, ktoré svojim potomkom poskytnú alebo sprostredkujú. Mohlo by ich to príliš vystrašiť, v niektorých prípadoch dokonca negatívne poznačiť psychiku.
„Dieťaťu treba dať len toľko informácií, koľko si pýta,“ upozornila klinická psychologička Oľga Filková. Odpovedať by sme mali stručne, ideálne holými vetami, lebo v súvetiach máme tendenciu začať vysvetľovať, zamotať sa a povedať viac, než je vhodné.
Na aké otázky detí v texte odpovedáme
- Bude vojna aj u nás?
- Aj do našej školy prídu ukrajinské deti?
- Prečo tie deti plačú?
- Prečo museli opustiť domov?
- Prečo proti sebe bojujú?
- Kamarát mi v škole pustil video, kde vybuchovali bomby a boli tam tanky.
- Náš ocko by tiež musel ísť do vojny?
Mali by sme byť čestní
Vojnový konflikt v susednej krajine nie je možné pred deťmi skryť. Informácie o ňom prichádzajú z médií, je predmetom debát ľudí na verejných priestranstvách, a nevyhol sa ani školám a škôlkam. Aj keď sú rodičia obozretní a svojim potomkom filtrujú prístup k televízii alebo rádiu, nedokážu a ani by nemali vojnu tajiť.
„Nemôžeme ich odháňať so slovami: choď sa hrať, toto nie je pre teba, to sa ťa netýka, ale riešiť to s nimi,“ vysvetlila psychologička Zuzana Matejčíková Šareková.
Útočisko našla na Orave: Vedľa nášho domu spadlo ruské lietadlo Čítajte „Lebo sú súčasťou emócií, ktoré sú v rodine. Aj toho, čo sa deje inde, v prostredí školy a podobne. Je dôležité, aby sme im dokázali vytvoriť pocit bezpečia a priestor na vypočutie. Nie je ani tak dôležité objasňovať, ako nechať hovoriť dieťa, aby mohlo dostať svoje pocity zo seba von.“
Do rozhovoru nie je vhodné púšťať sa kedykoľvek. Pretože, keď je v strese a napätí rodič, dieťa to cíti a nevedomky jeho nepokoj preberá.
