Sme už zbalení, sedíme v aute, v spätnom zrkadle Bratislava. Deti pomaly zaspávajú. Cesta ubieha dobre, čas obeda za nami a my začíname byť už hladní. Čo takto zastaviť sa na obed v Žiline v McDonalde? Zlý nápad. Veľmi zlý nápad. Ale to sme ešte nemohli tušiť...
Potom, ako si naplníme žalúdky, zapíname navigáciu. Cesta sa tiahne cez Terchovú. Každým kilometrom je krajina belšia a sneh hustejší. Predpoveď hlási na dnes výstrahu a prudké sneženie. My sa však zo snehu tešíme (keďže nám reálne hrozilo, že prídeme na Oravu a ,,sňahu" nikde).
Cesta sa však postupne mení. Stáva sa z nej akási biela ľadová hmota. Ťažkú hlavu si však nerobíme, naše auto predsa zvládlo aj cestu na Sliezsky dom, takže poslušne nasledujeme navigáciu. Môj manžel Ľuboš, s kľudom Angličana, zapne "snow" režim a sucho konštatuje, že tu na severe sa s tým odhŕňaním moc NESEveRUjú.
Auto stále stúpa, vychádzame z dediny do kľukatých kopcov. Okolo nás sa tiahnu lesy. Mierne znervózniem. Divné. Už dlho sme nestretli žiadne auto. Začnem sa smiať. To kam ideme?! Ha-ha-ha, hlavne nezastaviť. Ísť a nezastaviť. Nervózne ťukám do mobilu v snahe detailnejšie preskúmať cestu, ktorou nás navigácia nemilosrdne vedie. Pomaly vychádzame z lesa na akési otvorené priestranstvo. Dokelu, prečo to tu vyzerá ako na zimnej turistike v snehom zaviatej krajinke? Len nezastaviť, nezasta...
Stojíme. Auto už v tomto hlbokom snehu nedokázalo pokračovať ďalej. Od nervov sa smejeme už obaja. Pokúšame sa naštartovať. Znova a znova. Kolesá prešmykujú. Auto uviazlo na bruchu a kolesa 4x4 hrabú vo vzduchu. Smiech nás pomaly prechádza. Pozrieme sa na seba a obaja vieme, že keď chceme otočiť auto a rýchlo sa dostať naspäť do bezpečia (rozumej: na normálnu cestu a nie ostať visieť v snehových závejoch na nejakej lesnej planine), ostáva nám už len jediné. Kopať.
(zdroj: archív Paulíny Čmelkovej)Snáď nám to pôjde od ruky pomyslím si, keď vystupujem z auta. Snažím sa zachovať pokoj a pozitívne myslenie. Veď koniec koncov. Je to len sneh. A my prax máme (veď bývame v Bratislave na kopaniciach. Veľakrát sme už pomáhali niekomu so zapadnutým autom). A navyše, aspoň vybehám ten ´mekáč´. Nasadím si rukavice a ide sa odhŕňať.
Môj optimizmus sa však postupne vytráca. Môžu za to najmä nasledovné veci:
- Za 10 minút mám premočené topánky a rifle
- Až do teraz som netušila, že môže snežiť aj horizontálne
- Do tváre mi fúka ľadový vietor a mám chuť sa pred ním schovať
- Ľuboš mi neustále pripomína, že mám ,,KMITAŤ", lebo stále SNEŽÍ a zasypáva nám aj tie miesta, ktoré sme už odhrabali
- Hugo začína plakať
- Nemám dostatočnú silu, aby som potlačila auto (podľa môjho muža)
- Neviem dostatočne rýchlo hrabať (opäť názor môjho muža)
- Pálim spojku, keď sa pokúšam posunúť auto (toto už nie je len jeho názor, ten smrad cítiť doďaleka)
- Už plače aj Juli
- Začínam plakať aj ja
Keby sme boli teraz vo filme, prišiel by strih a na obrazovke by sa objavili písmená: o hodinu a pol. Kamerový záber by bol na naše BL auto, ktoré by bolo stále zapadnuté niekde uprostred oravských lesov.
Oravu zasypal sneh, viaceré dediny vyhlásili mimoriadnu situáciu Čítajte Kdesi v snehových závejoch by ste videli dvoch bláznov ako ležia v rifliach na bruchu a novými bežkami sa snažia odkopať sneh spod auta. Obaja majú nervy a radšej sa medzi sebou ani nerozprávajú. Z auta sa ozýva detský plač, ale ten nie je veľmi počuť kvôli silným nárazom vetra. Prehltnem slzy a snažím sa utíšiť deti. Už to vyzeralo tak nádejne!
Po polhodine sa nám podarilo otočiť auto smerom dole do dediny. No teraz sa už hodinu snažíme roztlačiť ho, ale vyzerá to tak, že na to jednoducho sami dvaja nemáme. Snehu je príliš veľa. Kolesá sú odhrabané, ale celý spodok auta je akoby zakliesnený v hlbokom tvrdom snehu. Potrebovali sme ešte aspoň jednu pomocnú ruku na roztlačenie auta.
Zrazu spozorniem. Počujem zvuk motora. V nádeji zdvihnem hlavu a v duchu sa modlím, nech nám niekto príde na pomoc. Už aj vidím muža na snežnom skútri. Blíži sa k nám! Prichádza pomoc! Musel na nás byť žalostný pohľad. Skúter spomaľuje... a potom zrazu zrýchľuje a odchádza preč. Vidina pomoci sa rozplynula a mňa na okamih premohlo zúfalstvo a hnev:
,,Heeeej. Na horách si ľudia pomáhajú!" zakričala som za ním. Celá premočená sadám do auta a skúšame auto rozkývať. Nič. Vo vzduchu cítiť spálenú spojku. Snáď bude auto v poriadku. Do kedy tu budeme trčať? Čo keď sa nám nepodarí auto otočiť? Ako sme sa vôbec mohli dostať do takejto situácie?!
Z myšlienok ma vytrhol pohľad na červené auto blížiace sa k nám. Zastaví a šofér sa nás pýta, či ideme hore alebo dole. Nuž, žiaľ, nemôžeme ísť nikde. Vysvetlíme mu situáciu a mladý muž ochotne vyťahuje z kufra lopatu. Do odhadzovania snehu sa pustíme s novou nádejou.
Bežkuje sa takmer všade. Toto sú najobľúbenejšie trasy Čítajte Potom však prichádza ťažká skúška. Sadám si za volant a zatiaľ čo ma chlapci roztláčajú, ja mám za úlohu prejsť (ak sa rozbehnem v tom hlbokom snehu) OKOLO toho červeného auta. Vedľa neho bolo síce niečo, čo vzdialene pripomínalo cestu. Každopádne bola to pre mňa výzva. Prudko som vydýchla:
"Na čo si nasadzuješ tie rukavice? Veď ideš šoférovať!" zaujíma sa Ľuboš
"To lebo sa potom cítim tak drsne," odpovedám po pravde.
Len pekne obídem to auto. Obídem ho. V snehu. Nedostanem šmyk. Obídem auto. Pôjdem vedľa neho. Auto sa začína knísať, pomaly púšťam spojku, chlapci roztláčajú a... hýbeme sa! My sa naozaj hýbeme. Prečo som s tým podvedome nerátala? Teraz už len obísť to auto. Už len kúsok... keď v tom započujem ako môj Ľuboš kričí:
"Stoj!"
Dupnem na brzdu, zakolíšeme sa a zastavím VEDĽA červeného auta.
"To prečo si zastala v tom najhlbšom snehu?!" pokračuje Ľuboš
"Lebo si mi to povedal!" Nedám sa a už kričím aj ja: ,"To prečo si na mňa kričal: ´Stoj´, keď som mala ísť?!"
"Veď si sa rútila rovno na to auto!"
"Nerútila! Ja som to mala pod kontrolou! Išla som ho obísť. "
A tak tam na seba bliakame v nervoch a náš dobrodinec, ktorému som takmer vrazila do auta, nás len ticho pozoruje a zdá sa mi, že sa mu sem-tam zdvihli kútiky úst.
"Och, prepáčte." Ospravedlňujem sa mu, keď sme sa spolu zapierali o kapotu. (Už som rázne odmietla sadnúť za volant). "My sa bežne spolu takto nebavíme."
"To je v poriadku. Ja to chápem" usmial sa chlapík a vtom sa nám podarilo dostať auto na cestu. Šťastím bez seba mu s manželom vrelo ďakujeme a bleskovo nasadáme do auta. Už sa aj rútime naspäť dolu kopcom. Sme však stále v napätí a modlíme sa, aby sme už boli v dedine.
Pred obchodom zastaneme a konečne si vydýchneme. Až po telefonáte s majiteľkou chaty sme sa dozvedeli, že cesta cez Zázrivú sa počas zimy nepoužíva. Naša navigácia to očividne do úvahy nebrala.
Keď si konečne prezlečieme suché šaty, napadne nás, že sme sa chlapíka na červenom aute, ani nespýtali, či nebude treba roztlačiť aj jeho. Na rozdiel od nás však mal reťaze. Sálala z neho taká pohoda, že sme nabrali pocit, že sa v miestnych lesoch dobre vyzná. V každom prípade mu veľmi ďakujeme za ochotu pomôcť zapadnutým BL (rozumej: dvom BLáznom slepo dôverujúcim google navigácii). Vďaka nemu sme sa presvedčili, že tí ľudia na horách si predsa len pomáhajú.
Text pôvodne vyšiel ako blog na paulavpohode.sk.
Autor: Paulína Čmelková
