ZÁKAMENNÉ. Ono je to tak – každý sa rodí s túžbou po peknej veci. Keď peknú vec zbadáme, siahneme po nej a chceme ju mať. Ak sme ju získali, zistíme, že opäť chceme zažiť rovnakú túžbu po podobne pekných a vzácnych predmetoch.
A tak sa stáva, že toto nákazlivé vzrušenie sa môže rozvinúť v celoživotný pocit a napokon vo vášeň. O tom, že zberateľstvo je vášeň, môže hovoriť aj Jozef Brišák zo Zákamenného a Peter Grajciar z Lomnej.
V prenajatých pivničných priestoroch či v prístreškoch vo dvore Brišákovcov je naozaj veľa vzácnych vecí. „Nepočítali sme ich, no pokojne môžeme hovoriť aj o dvoch tisíckach,“ zhodujú sa.
Fungujú aj storočné stroje
Vo všeobecnosti zbieranie starých vecí pomáha zberateľovi zorientovať sa v minulosti a núti ho zaujímať sa aj o historické súvislosti podrobnejšie.
Jozef a Peter však mnohé zo zberateľských kúskov poznajú z detstva a mladosti. No v priestore je duch oveľa dávnejšej doby.
„Najstaršia vec? Tento hrniec,“ ukazuje Jozef na ňom rok 1585. "Takmer pol tisícročia.“ To už dáva na stôl aj dôkaz technického pokroku na peci – hrniec tlakový z roku 1894.
„Najmladší sme tu my,“ zasmiali sa obaja.
“To, čo dokázali naši predkovia vyrobiť vlastnými rukami v podmienkach, v akých žili, je úctyhodné. Preto sa nás zberateľstvo dotklo.
„
Najväčšími kúskami v zbierke sú traktory. Majú ich 22, najstarší je AT 20 Praga z roku 1905. Jeden z ďalších má ešte pôvodnú drevenú kabínu, ďalší je jedným z len troch vyrobených prototypov.
Vo veľkej plechovej garáži parkujú aj takzvané stabiláky. Ide o stabilné spaľovacie motory na kolesách, ktoré sa používali na pohon rôznych strojov, napríklad mláťačiek či cirkulárok. Napočítali sme ich štyridsať.
Zaujme aj gáter poháňaný turbínou či storočná konská sejačka. Vyše 250 rokov má napríklad gepeľ. V dávnych časoch, keď ľudia vynašli ozubené koleso, slúžil na prenášanie sily zvierat kráčajúcich dookola na poháňaný stroj.
„U nás zvykli kráčať dookola voly. Gepeľ cez prevody, ktoré zvyšovali počet otáčok, poháňal napríklad šrotovník, mláťačku alebo pílu,“ vysvetlil Jozef. Veľkosťou, ale aj dômyselnosťou udivuje tiež 12 mláťačiek obilia.
Všetky stroje sú funkčné. Tie, ktoré neboli, Jozef opravil.
Je tam toho veľmi veľa
„Ani neviem, ako a kedy som sa stal zberateľom,“ hovorí Jozef Brišák (58). „Jednoducho ma to začalo baviť. Podstata je ale v tom, že mám veľkú úctu k starým ľuďom. To, čo dokázali vyrobiť vlastnými rukami v podmienkach, v akých žili, je úctyhodné. Preto sa nás to dotklo.“
Jeho kamaráta Petra Grajciara (43) vždy zaujímali starožitnosti. „Keď som sa k nejakým dostal, schoval som si ich.“
Zaradiť zbierku nadšencov do jedného odboru zberateľstva nie je možné. Okrem veľkých strojov v prístreškoch pri rodinnom dome Brišákovcov zhromaždili v troch prenajatých pivničných miestnostiach plno najrôznejších starých kúskov.
Na obdiv je viacero nástenných hodín, žehličiek, šijacích strojov, váh a závaží, obchodných pokladní, mlynčekov na kávu.
Je tam aj nádoba na výrobu zmrzliny, konské postroje, drevený sústruh, nábytok, ale aj obrazy najmä s náboženskými motívmi, aké nechýbali v minulosti v žiadnej oravskej rodine. Nechýbajú lyže, bicykle, peniaze, hrnce a najrôznejšie náradie používané na gazdovstve a v poľnohospodárstve.
„Ani to všetko narýchlo nevieme vymenovať,“ hovoria. „Vieme len, že je tu toho moc.“
Jozef sa pristavil aj pri okrúhlych kameňoch, osadených v drevenej konštrukcii. „Toto je napríklad takzvaný žarnov. Ľudia celé tisícročia používali rotačný pohyb dvoch o seba sa trejúcich kameňov, aby si zomleli obilie na múku.“
Krásnu lavicu s úložným priestorom dostala vraj jedna nevesta ako svadobný dar. „Musela byť z bohatšej rodiny, lebo bežnou výbavou bývali len periny. No a tamtie dvojkolesové vozy na zemiaky a seno majú cez 150 rokov. Nájdete ich už iba tu u nás a vo filmoch.“
Prechádzajúc pohľadom bohatú zbierku je možné pozorovať aj postupný zánik ručnej výroby a remesiel a prechod cez jednotlivé etapy priemyselnej revolúcie.
Poklady hľadajú lepšie priestory
Nič nezískali zadarmo. „Dnes vám nikto nič nedá len tak,“ hovorí Jozef. „Ľudia, ktorým staré veci zavadzajú a je im ich ľúto vyhodiť, zvyknú zavolať. Ale všetko, čo tu máme, je poctivo zaplatené.“
Nadšenci by radi svoje zberateľstvo posunuli ďalej. Ich poklady, ktoré sa tisnú v malých skladoch a pod prístreškami, volajú po slušnejších priestoroch.
Na ukázanie sa novému svetu by potrebovali solídne priestory.
„S tým nám však nemá kto pomôcť a sami to nezvládneme.“ Túžia po vybudovaní skanzenu, kde by mohli verejnosti a školákom porozprávať o histórii, vysvetliť, na čo ktoré veci slúžili, ako fungujú, a tak vzdať úctu k ľuďom, ktorí sa vo svojej dobe nevzdávali.
„Samozrejme, žijeme v inej dobe,“ hovorí Peter, „žijeme v dobe, keď si ľudia všetko, čo potrebujú, kúpia. Život predkov ich nezaujíma. Deti si nevedia odrezať paličku, urobiť píšťalku, hrať sa s vecami, ktoré nepotrebujú baterky. Je to škoda.
Tu by sa mohli pozrieť, čo si ľudia kedysi vedeli vyrobiť vlastnými rukami v jednoduchých podmienkach. A, navyše, v dobe zdražovania energií, úbytku ich zdrojov a hľadania pokoja v dnešnom uponáhľanom svete by možno v jednoduchých, ale dômyselných veciach z dávnej doby mnohí našli aj inšpiráciu.“
História zberateľstva
- Zberateľstvo v staroveku bolo reprezentované najmä klenotnicami umiestňovanými v chrámoch. Obsahovali najmä knihy, astronomické prístroje a iné umelecké výtvory z drahých materiálov. V Babylonii vznikali archívy klinových tabuliek, v Egypte zberatelia uchovávali papyrusové zvitky. V Európe sa s prvými zberateľskými tendenciami stretávame u Grékov a Rimanov. V Ríme vznikajú aj prvé súkromné knižnice.
- V stredoveku budovali zbierky najmä vladári a veľmoži v podobe šperkov a prepracovaných zbraní a cirkev, ktorá na pôde kláštorov a kostolov budovala zbierky látok, rezieb a sakrálnych predmetov.
- Zlatý vek pre zberateľstvo nastal až príchodom renesancie. V tej dobe začali ľudia aj s podnikaním prvých vykopávok a so zakladaním prvých zbierok antických výtvorov. Do popredia sa dostalo najmä zbieranie vzácnych obrazov, ale i umeleckých a exotických predmetov, prírodnín a rôznych kuriozít. Opäť by sa dalo povedať, že všetko zberateľské úsilie ležalo v rukách vladárov a šľachticov. Neskôr sa dostalo aj k strednej meštianskej vrstve, medzi ktorou bolo populárne najmä zbieranie renesančných kníh a grafiky. Rozšírením zberateľstva od veľmožov smerom k bežným majetnejším ľuďom môžeme už pozorovať vznik obchodu s umeleckými predmetmi a s tým spojený aj príchod prvých falzifikátov.
- Vlna romantizmu, ktorá zasiahla Európu v 19. storočí, znamenala pre zberateľstvo obrat k ľudovému umeniu, ktoré bolo stále viac potláčané priemyselnou výrobou. Každá krajina disponovala určitými zberateľskými špecifikami a horlivými zberateľmi sa stali tak jednotlivci, ako aj múzeá. Zaznamenávame prvé rozdeľovanie umeleckých diel podľa zberateľských disciplín.
- Minulé storočie predstavovalo systém mnohých zmien, svetom otriasli dve svetové vojny, do popredia sa dostávajú nové trendy a umelecké smery. Ručnú výrobu začala stále viac nahrádzať výroba manufaktúrna.Rovnané výrobky sa vyrábali vo veľkých množstvách, a preto ich zberatelia vyhľadávajú menej ako predmety, ktoré boli zhotovené rukami človeka. Napriek tomu do popredia vystúpili snahy o zachovanie a udržiavanie ľudového remesla a umenia. zdroj: retrospektiva.eu, Ján Bocan
Vavrinec Čaplovič
Najvýznamnejším oravským zberateľom bol vzdelanec Vavrinec Čaplovič (1778 – 1853). Zbieral knihy a najrôznejšie tlačoviny. V roku 1839 sa rozhodol venovať 20-tisíc diel Oravskej stolici, zbierku v bibliotéke potom až do svojej smrti postupne dopĺňal. Dnes má Čaplovičova knižnica bezmála 90-tisíc zväzkov. Rodák z Jasenovej nezhromažďoval len vrcholné diela spisovateľov, ale i zdanlivo bezvýznamné drobné tlače. Držal sa totiž zásady, že pri knihách je hodnota relatívna – pre toho, kto ich práve potrebuje, má niekedy i najmenší spisok najväčšiu hodnotu. Zbieral aj slovenské noviny, časopisy, literárne zborníky, almanachy, kalendáre, mapy, výtvarné diela či hudobniny.
