Kňaz Branislav Kožuch: Áno, chce to odvahu Vianoc

Do 5-litrovej nádoby nedokážeme naliať 10 litrov vody, a podľa mňa ani 6 litrov. Aj na môj stôl môžem položiť len toľko, koľko sa tam naozaj zmestí – hoci by som niekedy chcel samého seba presvedčiť, že sa tam vojde ešte aj viac, no potom to na tom stole aj tak vyzerá.

Všetko má svoju kapacitu. Kapacitu má aj môj notebook a keď mu zaplním RAM alebo harddisk, tak sa to veľmi jasne prejaví – a to aj vo chvíli, ktorá pre mňa osobne môže byť veľmi dôležitá, a hnevať sa môžem vtedy koľko chcem...

Takéto veci berieme ako samozrejmosť. A rovnako je pre nás samozrejmé, že v prípade plnej kapacity najprv potrebujeme niečo z obsahu vyhodiť, aby sme mohli vložiť nové, alebo tú danú vec úplne vyprázdniť, aby sme ju mohli nanovo naplniť.

Kapacitu mali aj hostince v Betleheme v tú noc, keď Mária s Jozefom hľadajú nocľah. „A nebolo pre nich miesta...“

Už boli plné tými, ktorí prišli pred nimi. Nájsť miesto pre nich by znamenalo niekoho poslať preč, a to nik z majiteľov hostincov urobiť nechcel. Miesto sa tak našlo „len“ v maštali.

Tí dvaja svätci – Mária a Jozef – to prijali, nebili sa a nehádali, ani medzi sebou a ani s druhými. Nenechali si zaplniť svoje osobné kapacity srdca a mysle tým, čo navonok vyzeralo ako vlastná neschopnosť či nešikovnosť alebo ako nepochopenie, neprijatie, odmietnutie zo strany druhých...

Prečítajte si aj

Prečítajte si aj Kedy budú Vianoce ozajstnými Vianocami Čítajte

Nenechali sa naplniť klamstvom, ktoré vonkajšie okolnosti jasne potvrdzovali, že Boh ich v tom nechal samých, že im nepomáha, ... Oni totiž už mali kapacitu svojich sŕdc a myslí plné – Božím konaním, Božou pravdou, Božou prítomnosťou. Takto pre nich v tú noc aj „maštaľ“ bola dosť a mohli sa úprimne a v nefalšovanom pokoji tešiť zo zázraku Dieťaťa.

Kapacitu má aj moje srdce a moje vnímanie. A tak ľahko sa môže stať, že si kapacitu poznávania pravdy zaplním všeličím, čo prichádza či prechádza okolo (lebo mám pocit, že je jedno, čo vidím či počujem, na čo pozerám či čo počúvam).

Tak ľahko sa môže stať, že sa kapacita môjho srdca naplní všeličím, čo sa mi páči a čo ma baví (lebo mám pocit, že to je hlavné kritérium správnosti a dobra). A keď z toho neprichádza pokoj, radosť a naplnenie života, v ktoré som dúfal, potom – toľkokrát – už nemám priestor pre to, čo je naozaj dôležité, či pre tých, ktorí sú naozaj dôležití. Sklamanie, negativizmus či znechutenie – zo seba, druhých i života – tak dostávajú ešte väčší priestor...

Vianočný príbeh, ktorý vôbec nie je len históriou či rozprávkou, však ukazuje aj to, že „nebeský pokoj“ sa dá žiť ako realita už tu na zemi – aj v nedokonalých okolnostiach neideálneho sveta a krehkých vzťahov. Zažívať to však nie je pre všetkých, hoci sa zdá, že cez Vianoce to vieme viacerí než bežne a akosi ľahšie než počas ostatných dní roka.

Áno, chce to odvahu Vianoc, odvahu svätcov: v túžbe žiť skutočne naplno, žiť naozaj plný život, mať v každom veku pokoru hľadať a držať si to „podstatné, čo prináša pravý pokoj,“ a niekedy aj vyhodiť „hlúposti, ktoré sa nás len snažia presvedčiť, aké sú dôležité“ (hoci sme im aj mohli niekedy uveriť).

Prajem vám všetkým odvážne Vianoce... a to nielen na Vianoce. Aby sme všetci zažívali viac pokoja už teraz – nie až keď sa svet zmení na dokonalý.

Autor: Branislav Kožuch, kňaz v Oravskom centre mládeže