Müllerov gitarista Markuljak: Nemôcť hrať je pre muzikanta katastrofa

Gitarista Peter Markus Markuljak (21 fotografií)

Pandémia koronavírusu, ktorá mnohým jeho kolegom skomplikovala život, sa pre neho stala naopak príležitosťou prinavrátiť ľavej ruke stratenú istotu.

V rozhovore hovorí, čo robí preto, aby ho prsty začali opäť poslúchať, kam by šiel študovať, keby to bolo možné, prečo v živote nestaval len na jednu kartu, ako sa zoznámil s Richardom Müllerom a či sa kamarátia v súkromí, ktorú pesničku si na koncerte najviac užíva, čo ho živí okrem hrania a či má ambície vydať sa na sólovú dráhu.

Peter Markus Markuljak, takto vás predstavujú na koncertoch. Prečo Markus?

Prezývka Markus vznikla ešte na základnej škole, vychádza z priezviska Markuljak. Začali ma tak volať spolužiaci a kamaráti a trvá to dodnes. Je to tak pol na pol, pre jedných som Peter, pre druhých Markus.

Gitara bola od začiatku jasnou voľbou?

Ako chlapec som práveže inklinoval k bicím. Akúkoľvek hudbu som si vyťukával paličkami do vankúša. Otec bol gitaristom, hrával v svadbovej aj vojenskej kapele. Doma sme mali španielku, na ktorej som si sem-tam začal brnkať, otec ma naučil prvé jednoduché melódie. Na základnej škole sa mi páčila tvrdšia hudba, rock, metal, tam je gitara dominantná, takže aj v tejto súvislosti ma to k nej ťahalo.

Základná umelecká škola, čo sa vám v tejto súvislosti vybavuje?

Za základy vďačím učiteľke Kláre Levákovej. Po roku som prešiel k Inke Schellingovej, tá mi dala gro, čo sa týka klasickej gitary. Mali sme aj gitarový súbor, bolo nás asi 15, na tú dobu to bolo zaujímavé.

O konzervatóriu som spočiatku neuvažoval, rozhodol som sa asi tri mesiace pred prijímačkami. Učiteľka ma upozornila, že máme málo času na prípravu. Napriek tomu som išiel, bolo nás päť, brali jedného, takže som neuspel. Rok som bol na gymnáziu a popri tom som naozaj makal, aby to na druhý pokus vyšlo.

Prvé štyri roky som bol v Žiline, kde som zmaturoval a potom som prestúpil na konzervatórium do Bratislavy, kde som získal absolutórium.

Do akej miery považujete za dôležité hudobné vzdelanie? Čo vám dalo do života?

Rozumieť tomu, čo hrám, je určite dôležité, ale nie nevyhnutné. Mňa napríklad ovplyvnilo trojročné účinkovanie v orchestri Big Bande, jazzovom orchestri na konzervatóriu.

Takisto saxofonista Arnošt Coufal, ktorý tam mimo osnov vyučoval džezovú harmóniu a teóriu. Pre zdokonalenie sa v hre na elektrickej gitare to bolo pre mňa kľúčové. Ak by som sa mal znovu rozhodnúť, išiel by som do zahraničia študovať džez a elektrickú gitaru.

Ktorú konkrétnu školu by ste si vybrali?

Najlepšia na svete je Berklee College of Music v Bostone. V Európe sú dobré džezové konzervatóriá v Haagu, Utrechte alebo Grazi.

Po skončení konzervatória ste odišli do Ameriky.

Podarilo sa mi získať zahraničný angažmán, dvakrát po päť mesiacov som hrával na lodi ako súčasť showbandu, ktorý sprevádzal show z Las Vegas s názvom Legends in Concert, ktorá kopírovala známych spevákov. Sprevádzal som Elvisa Presleyho, Shaniu Twain, Blues Brothers a Garth Brooks.

Bola to veľká škola, dostal som sa napríklad ku country, naučil som sa rôzne linky a grify. A po návrate sa mi tak pokazila ruka, že som nemohol päť rokov vôbec hrať.

Čo sa stalo?

Začalo to kŕčmi dvoch prstov na ľavej ruke. Obehal som všelijakých lekárov, skúšal som všetko možné, aj ľudových liečiteľov. Nikto nevedel, čo mi je. Raz to bolo lepšie, raz horšie.